Ubehol rok, odkedy sme robili rozhovor s politickou moderátorkou Tereziou Tománkovou. Tento rok bol ale veľmi krušný nielen politicky, a preto nás zaujímalo, ako sa s ním sympatická žurnalistka popasovala, pretože udržať pod kontrolou toľko mužských eg v jednej debate môže byť veľmi ťažké. Rovnako tak hovoriť s prezidentom republiky, ktorý si u žiadneho novinára neberie servítky. V nasledujúcom rozhovore pre LP-Life.sk sa dozviete niečo zo zákulisia politických debát alebo aj to, či sa moderátorka konečne vydá! A tiež to, či by budúcou prezidentkou mala byť žena.
Terezka, my sme sa videli presne pred rokom, bolo to v decembri, tiež pred Vianocami, a zaujíma ma, čo sa za ten rok u teba stalo, zmenilo, čo ti urobilo radosť, čo ťa naštvalo, proste, aký si mala rok?
Ten rok bol príšerný pre všetkých. Ten rok bol proste o covide od toho januára až do jari. Potom bolo celkom pekné leto a teraz znova. Čo sa zmenilo? No vlastne nič moc. U nás doma sme to všetci prežili v zdraví.
A čo sa zmenilo? Vlastne dcéra Ema strašne vyrástla, strašne sa osamostatnila, je z nej veľká slečna, už má šestnásť rokov. A ja stále pracujem. Partia mala prestávku len počas júla, tak vtedy som si užila leto. Cestovali sme, ale vlastne to bolo stále také rovnaké. Tým, že sa toho veľa deje, aj okolo covidu aj politiky, boli voľby, tak som bola do veľkej miery pracovne vyťažená. Ale žiadna veľká zmena sa nestala.
Aké boli pre teba tie predvolebné debaty z pohľadu moderátorky – sú to živé vstupy, máš tam pred sebou politikov, ktorí sa občas nepustia k slovu, prekrikujú sa… Povedz, aké to bolo? Prežívala si tieto debaty inak než keď robíš svoju pravidelnú týždňovú reláciu?
Bol to veľký stres. V štúdiu bolo publikum, boli tam priaznivci jednotlivých politických strán, ktorí tam prišli fandiť. Niektorí aj napádali tých ostatných, tých druhých z toho iného tábora, takže to bolo stresujúce. Na druhú stranu to pre mňa bola veľká skúsenosť, som za ňu veľmi rada. Ale tiež som rada, že to mám za sebou. Ani som sa na to ešte spätne nepozrela.
Ja si to pustím, napríklad až budem stará alebo už nebudem tú prácu robiť. Neviem, zatiaľ som úplne nenašla odvahu, pretože ten stres bol pre mňa taký, že aj keď si na to teraz len spomeniem, tak sa ten stres znovu spustí. Hlavne som chcela, aby to bolo férové. Čo je strašne ťažké. Snažila som sa o to zo všetkých síl.
Povedz mi, ako vyzerala spolupráca medzi tebou a Petrom Suchoňom? Vraveli ste si čo, kto, ako? Ty si oproti nemu skúsenejšia, tak či si nechal poradiť?
O tom to nebolo. Petr tam mal úplne inú rolu. Veľa komunikoval s publikom, mal na starosti divákov, čo nebola ľahká úloha. Pretože nikto nevie, ako môžu ľudia, ktorých tam bolo 150, 200, v priamom prenose reagovať. Čo všetko sa môže stať. Boli tam vypäté emócie, bolo pred voľbami… Bol tam premiér, boli tam predsedovia všetkých strán. Potom tam bol formát v štyroch, takže on to mal pevne v rukách. A mne sa s ním pracovalo dobre. Vedela som, že stojí po mojom boku, komunikuje s publikom, a mohla som sa na to stopercentne spoľahnúť. Úplne som tú časť vypustila.
Mohlo sa tam stať čokoľvek. V štúdiu bola aj ochranka, produkcia pamätala na všetko. Ale aj tak nikdy nevieš predvídať všetky situácie, ktoré sa môžu stať, takú fantáziu nemá nikto. Takže sme tam boli pripravení na všetko.
Určite. Bolo to na prelome septembra, októbra, takže tie opatrenia ešte neboli také úplne striktné ako to, čo máme dnes. Ale všetci, ktorí boli v publiku, museli byť otestovaní.
Viac-menej áno. Mala som súkromný tip, nebudem ale vravieť, ako vyzeral, no veľmi sa blížil realite. Predpokladala som, že sa tam dostanú tieto štyri subjekty. Aké mám politické preferencie, to nepoviem. O tom sa bavím len s tými najbližšími a ani to veľmi nie.
A myslíš si, že je to dobre? Tá hlavná strana, ktorá to teraz povedie, je päťkoalícia, tak či to je dobre. To tu ešte nebolo.
To neviem. Na to asi musí odpovedať pán premiér Fiala, či je to dobre, ako sa mu s tým pracuje. Zhodnotia to voliči a myslím, že to čoskoro všetci pocítime. Je to nové, päť strán je veľa. V Poslaneckej snemovni je sedem strán a päť z nich je vo vláde a len dve sú v opozícii, takže sa nám už tie duely a celá relácia koncipujú trochu ťažšie ako predtým. Na mieste opozičných strán sa budú striedať len dve, pričom na tom jednom kresle vlády päť.
Neviem, čo dovtedy bude, ale bude vrcholiť prezidentská kampaň. Pán prezident sa vrátil z nemocnice, znovu sa vrátil do toho politického diania. Darí sa mu lepšie a určite bude chcieť veci ovplyvňovať. Bude zaujímavé to sledovať a teším sa na to, akí kandidáti sa objavia.
Nie, nemám. Musela by to byť žena veľmi statočná, ktorá by obstála. Tá priama prezidentská voľba je v tom našom politickom systéme trochu zvláštna. Bola tam implementovaná pomerne nedávno. A je vlastne zaujímavé, či sa tým prezidentom alebo prezidentkou stane politik, politička alebo človek, ktorý politikom nie je.
Jeden časopis zviditeľnil ženy, ktoré by mohli kandidovať, ja som s nimi potom robila rozhovory. Teda, zvolil ich päť, Danušu Nerudovú, Miroslavu Němcovú, Adélu Šípovú…
Pani doktorka Nerudová to zatiaľ úplne nepotvrdila a ani nevyvrátila. Samozrejme, z kuloárnych informácií vieme, že niektorí záujemcovia teraz obchádzajú Poslaneckú snemovňu a Senát a zbierajú podporu. Tak uvidíme, kto ju nakoniec získa. Kto nakoniec tú kandidatúru oznámi a pôjde do volieb.
Ja si myslím, že sa môže stať úplne čokoľvek. Je to priama voľba, je to dvojkolová voľba, čo má tiež svoje špecifiká. Pretože to neznamená, že keď niekto vyhrá prvé kolo, musí byť zvolený prezidentom v tom druhom. Tam potom môžu byť všetci proti jednému. V tom môže dvojkolová voľba priniesť prekvapenie.
Ty si mi vravela, že sa skoro s nikým nebavíš o politike. Ale verím tomu, že keď niekde si, tak si ten evokujúci prvok, ktorý začne hovoriť.
Ľudia sa o tom chcú baviť. Zvlášť v tejto dobe, keď sú toho plní a spoločnosť je úplne rozorvaná. Nie je rozpoltená, je už úplne rozoštvaná, mám pocit. Nie je to jeden tábor a jeden tábor, ale všetci.
Mňa vždy zaujíma ten motív, prečo si to myslí. Snažím sa nesúdiť ľudí, samozrejme, každý má nárok na svoj názor a mňa to zaujíma. Zaujíma ma to prečo. Prečo nechcete, prečo chcete? Keď sa o tom chcú baviť, chcú zdieľať svoj názor alebo ten svoj pohľad na vec, tak sa to snažím vypočuť a vnímať, aké k tomu majú motívy. Prečo niečo odmietajú alebo by niečo, naopak, chceli. Teraz je to typicky otázka vakcinácie proti covidu-19. Na to má každý názor, že buď chce, alebo nechce, málokto proste nevie. A mňa zaujíma to, prečo sa nechcú nechať očkovať.
Ani nie. Samozrejme mám dni, keď ma niektoré tieto debaty unavujú, už sa o tom s nikým baviť nechcem, ale zaujíma ma to. My sme čisto z nejakého neutrálneho pohľadu v takej zvláštnej dobe. Sociologicky prechádzame obdobím, ktoré sme tu nikdy nemali, nikto ho nezažil. Proste je tu svetová pandémia, s ktorou nemá nikto skúsenosti, a tá doba nás všetkých skúša, každého jednotlivca a potom spoločnosť ako celok.
Jasné, samozrejme. Po každom vysielaní mi prídu divné správy, maily, vyhrážky, nadávky. Väčšinou sú z toho jedného tábora, tí ľudia mi potom posielajú odkazy na rôzne články z rôznych dezinformačných webov typu, že všetci budeme dva roky po vakcíne po smrti. A som z toho vlastne prekvapená, koľko toho v tom verejnom priestore je.
Niečo prečítam, ale niekedy sú to úplné nezmysly. Ale tí ľudia majú pocit, že mi to musia poslať, a sú hlboko presvedčení o tej pravde.
Mne sa teraz prvýkrát stalo, že mi chodili výhražné maily a správy. Bolo to pre mňa prekvapenie. A vlastne vôbec neviem, ako s tým naložiť.
Ťažko povedať, To, čo vravíš, tým teraz prechádzajú aj doktori a sestry, ktorým ľudia vyhrážajú. Čo je úplný zvrat v tom vnímaní spoločnosti toho, čo sa teraz deje. Pretože tu máme preťažených, obetavých zdravotníkov, ktorým ešte pred rokom, rokom a pol, v tej prvej časti covidu, celá spoločnosť ďakovala, tlieskala, a teraz sa časť spoločnosti obracia proti nim. Ja som dnes čítala nejaké maily, ktoré zverejnil primár jednotky ARO jednej okresnej nemocnice. Človek vlastne vôbec nechápe, prečo sa to deje. To je človek, ktorý sa tam stará o chorých ľudí, zachraňuje so svojím kolektívom chorých pacientov, stará sa o nich, a prichádzajú mu také veci. To absolútne nechápem, motív tej nenávisti.
Ale aby sme sa posunuli k niečomu krajšiemu, minulý rok sme sa bavili, že si piekla asi desať druhov pečiva. Vianoce sú za rohom a dúfam, že tento rok budú fajn. Aj keď sa obávam, že nám do Vianoc vyhlásia lockdown alebo niečo podobné. Ale ty si minulý rok prežila Vianoce v chorobe, tak ako sa na ne tešíš tentoraz?
Minulý rok to bolo tesne po Vianociach, ja som ochorela na Silvestra. Teším sa, dúfam, že budeme spolu, že budeme zdraví, že si to nejako užijeme. Žiadne veľké plány nerobím. Neviem, či si pôjdem zalyžovať alebo či niekam pôjdeme. Je to za tri týždne, čo je veľmi ďaleko. To je vlastne strašné, to nás tá doba naučila, že robiť si nejaké veľké plány so sebou nesie riziko toho, že to nedopadne. Takže vlastne nemám žiadne veľké ambície. Niečo pečiem, niečo už mám napečené, ale ešte toho nie je veľa a rozhodne toho nebude desať druhov. Absolútne. Tento rok nie.
A kedy bude konečne tá svadba? Prečítala som si totiž nejaké články z leta, ktoré mali nadpisy: Covid jej zrušil svadbu.
Je to tá prvá vec, ktorá mi napadla, pretože cez ten covid ľudia pomerne dosť pribrali, vrátane mňa. Tak si vravím, aby jej ešte boli…
Nie, nie, my sme si vraveli, že asi na jar, ale uvidíme, ako sa to všetko vyvinie. Teraz prišiel omicron, nikto nevie, čo bude, môže to byť úplná hrôza alebo, naopak, existujú aj nádejné názory, že to môže celú tú pandémiu preklopiť do iného štádia. Čo ja viem?
Aby sme boli všetci zdraví a aby sme sa mali radi. Alebo ako si vravela ten svoj dôvod, prečo si šťastná, že si zamilovaná, tak aby sme všetci zostali do niečoho tak trošku zamilovaní, alebo do niekoho, pretože to človeku pomáha. Ja som človek, ktorý žije v láske, nie z nenávisti. A tiež chcem stále robiť prácu, ktorá ma bude baviť. To je dôležitá vec a to si prajem.
Ešte mi napadla otázka, teraz to bude desať rokov od úmrtia Václava Havla, ty si ho zažila, robila si s ním niekedy rozhovor?
Rozhovor ako taký, medzi štyrmi očami nie, mala som to šťastie sa s ním stretnúť len ako reportérka. Ale toho 18. decembra, keď Václav Havel zomrel, som mala službu v správach, a to bol jeden z tých dní, ktoré si človek pamätá. To bola nedeľa a volali mi z Primy, že mám prísť do redakcie skôr, pretože zomrel Václav Havel. Vtedy som ešte moderovala s Tomášom Drahoňovským, tak si na to vždy v tom decembri, toho 18., spomeniem. Aj na celé to obdobie potom, pretože bol štátny smútok, pohreb bol 23. decembra.
To by bol asi rád. Verím, že by vystupoval pevne, s pevným názorom, a že by povedal, čo si myslí. A tiež som presvedčená, že časť spoločnosti by za tým jeho názorom šla.