Rýchla spoveď – primárka neurorehabilitačnej kliniky Jarmila Zipserová: Neurorehabilitácia je ako otvárať sieň pokladov Indiana Jonesa
Dlhé roky zachraňovala životy pomocou skalpela. Jedného dňa si ale Jarmila Zipserová uvedomila, že takto žiť nechce a pomáhať bude iným spôsobom. Začala doslova dvíhať pacientov z invalidných vozíčkov na vlastné nohy. Vybudovala žiadanú neurorehabilitačnú kliniku, kde liečba síce stojí veľa peňazí, pretože poisťovne bohužiaľ nepreplácajú všetko, ale kde sú výsledky vidieť a kde sa doslova dejú zázraky. V rozhovore pre LP-Life.sk nám primárka porozprávala o svojich začiatkoch a víziách do budúcna.
Vy ste roky pracovali ako kardiochirurgička. Ako k tomu došlo, že ste sa zrazu rozhodli, že budete namiesto tohto odboru robiť rehabilitáciu?
Budete sa diviť, ale je to prozaickejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Jeden krásny večer si tak v kľude operujem a zrazu na sále zvoní telefón, a tam sa ozvú moje dve deti s tým, že sú už hrozne hladné, či si môžu dať Lipánka. A ja som si uvedomila, že som deťom sľúbila, že v ten večer naozaj dorazím domov a tú večeru im prichystám. Lenže výkony na kardiochirurgii nie sú na 20 minút, to sú tri až skoro jedenásťhodinové výkony. Keď operujete, nevnímate čas. A ja som sa naozaj stratila v čase, zabudla som na svoje deti! A to mi povedalo, že si musím v živote urobiť poriadok.
Hoci kardiochirurgia je úplne nádherný odbor a strašne ma to bavilo, tak som si uvedomila, že moje poslanie je byť niekedy aj matkou. A kedy, keď nie teraz? Keď ma deti potrebujú. Samozrejme, mamu potrebujeme celý život, ale vtedy boli naozaj malé. Syn mal osem rokov a dcéra bola maličká, takže pre mňa bol ten okamih tým, keď som celý život prehodnotila. Ale chcela som robiť nejaký veľmi zaujímavý odbor a tá rehabilitácia mi tak vždy pripadala, preto som si ju zvolila.
Keď ste menili odbor, museli ste si kvôli tomu doplniť nejaké ďalšie vzdelanie?
Samozrejme. Ja som po fakulte nastúpila ako všeobecná chirurgička. Kariéru som začínala pred 30 rokmi, takže už to je nejaký piatok. Bola som vtedy všeobecná chirurgička, urobila som si testy zo všeobecnej chirurgie a potom prišla ponuka na kardiochirurgiu. Keďže ma veľmi bavili cievy, zaujímal ma región hrudníka, bolo to presne to, čo som chcela. Takže keď bola možnosť ísť potom práve na kardiochirurgiu, tak to bol splnený sen. U chirurga je to o tom, operovať a mať výkony, pretože tým získavate zručnosť a skúsenosť. Je to rovnako ako u klaviristu. Čím viac hráte, tým ste lepší klavirista. A rovnako tak chirurg. Čím viac operuje, tým má väčšiu zručnosť i skúsenosti, a to naozaj trvá roky. Ja som 15 rokov zasvätila chirurgii, v tej koncovej časti kardiochirurgii, a potom som to zmenila.
A čo všetko nové ste sa museli naučiť?
Zo začiatku tým, že som mala ten chirurgický background, som vyhľadávala skôr chirurgických pacientov. To znamená poúrazových, ortopedických pacientov. Pretože som zažila obrovský boom náhrad kĺbov, bedrové kĺby, kolená, ramená, členky, proste ten najväčší boom, keď sa naozaj veľa operovalo. A práve týchto pacientov sme mali veľkú časť. Šla som pracovať na Čeladnú do Beskydského rehabilitačného centra, tam bolo samozrejme tých diagnóz už viacero.
Boli tam pacienti vertebro, ako aj s roztrúsenou sklerózou a po cievnych mozgových príhodách a podobne. Ale tam, priznám sa, ma neurorehabilitácia ešte vôbec neoslovila, tam skôr tí pacienti tohto charakteru.
Neurorehabilitácia ku mne prišla až v Klimkoviciach. Myslím si, že to bolo osudové stretnutie s Izabelou Koscielny, čo je americká fyzioterapeutka poľského pôvodu. Ona prišla do Klimkovíc urobiť kurz a ten jej inovatívny prístup k týmto pacientom mi otvoril úplne iné dvere a dal mi popud k tomu, aby som začala intenzívne študovať zahraničnú literatúru. Pretože, bohužiaľ, literatúry o neuro pacientoch v českom jazyku veľa nie je.
Musím povedať, že ma to úplne uchvátilo. Je to ako keď Indiana Jones otvorí hrobku s tým pokladom a vidíte tam rozmanité poháre, mince, šperky, zbrane a neviete, čo si máte vybrať. Presne tak mi Izabela otvorila takú sieň pokladov. A potom samozrejme chcete zvládnuť všetko, všetkému rozumieť, ale nie je to v ľudských silách. Ale aspoň si odnášate tie najväčšie diamanty a s tými nejakým spôsobom pracujete.
Vie to ona, že pre vás bola takýmto impulzom? Ste v kontakte?
Áno, sme kamarátky. Než sa začala doba covidová, tak dvakrát do roka chodila, pretože tu robila školenia. Inak sme stále v písomnom kontakte. Ja s ňou konzultujem aj niektorých pacientov, pretože, ako sa vraví, najviac skúseností získate na vlastnom preparáte.
Ona síce neriešila neuro problémy sama u seba, ale narodilo sa jej dievčatko s detskou mozgovou obrnou, veľmi ťažko postihnuté. Keď je to vaše dieťa, tak tá motivácia mu pomôcť je obrovská. Je oveľa väčšia, ako keď ide o príbehy ľudí okolo vás. Izabela vyskúšala niekoľko možných smerov, ktoré bohužiaľ na jej dcéru nefungovali. Takže de facto vytvorila vlastný koncept.
Je to kompilát mnohých rôznych metód, ktoré usporiadala do konceptu metódy therasuit, a využíva pritom veľmi špeciálne pomôcky. Dovtedy som o takýchto pomôckach ani nepočula, ani som ich nevidela. Jednou z nich je napríklad špeciálna ortéza, therasuitový oblek. Pochádza z Ruska a ona ho vylepšila, upgradovala, vlastne na ňom pracuje dodnes. To je proste živá pomôcka, pretože Izabela s ňou stále pracuje, vylepšuje ju.
Pretože, čo si budeme navrávať, za posledných päť, šesť rokov dostávame stále nové a nové informácie o mozgu. Vidím to aj na tom, že moja dcéra momentálne študuje medicínu a je rozdiel, čo sa učí ona a čo sme sa učili my. Pokrok a informácie o tom, ako funguje mozog a ako s ním vôbec pracovať, ako osloviť mozog, to sa mení, a tých informácií je dnes obrovské množstvo.
Pomohol dcére Izabely therasuit?
Áno. Hoci de facto takýto pacient by bol za normálnych okolností možno nechodiaci, neviem. Dnes táto dievčina vyštudovala vysokú školu. Izabela s manželom dokonca milujú preteky Iron-man a radi si dávajú výzvy, tak absolvovala aj tieto ťažké preteky v Amerike. Bola na stáži vo Francúzsku a dnes pomáha Izabele na klinike. Naozaj to, čo Izabela dokázala s vlastným dieťaťom, je pre mňa dôkaz, že cesta existuje. Keď už ju niekto absolvoval, tak je jasné, že ňou prejdú aj ďalší, ale je treba si uvedomiť, že je to lifestyle. Že to, ako vy normálne dýchate, tak títo pacienti, ak chcú byť v kondícii a dobre fungovať, musia cvičiť každý deň. U nich neexistuje, aby na sebe nepracovali.
Je to rovnaké ako Jarda Jágr. O ňom sa vraví, že by bol schopný po zápase trénovať, a preto je taký úžasný, preto je taký dobrý. V podstate aj bojovníci ázijských umení trénujú neustále, každý deň. Pretože problém pacientov s poškodením mozgu je dvojaký. Samotné postihnutie mozgu s komplexným dopadom a druhým problémom je dekondícia. Tam vám bežia dva problémy. Takže pacient už tým, že má postihnutie, má problém. A tým, že sa prestane hýbať, tým ten problém prehlbuje. Vy musíte toho človeka dostať do kondície a musíte zároveň pracovať na tom deficite, ktorý spôsobilo poškodenie jeho mozgu. Rovnako ako trénuje Jarda Jágr, tak rovnako trénujú naši pacienti a je to skutočne lifestyle, je to práca na celý život.
Vy ste kedysi povedali: neexistuje stav, s ktorým by sa nedalo nič robiť. Stalo sa vám už, že ste niekoho nepostavili na nohy?
Samozrejme. Ak nemáte kontrolu hlavy, tak nebude nič. Tam nemáte kam ďalej postupovať, ale keď docielite kontroly hlavy, tak šance sú. Samozrejme, sú diagnózy, ktoré človeka neposunú na najvyššiu métu. Zase Jarda Jágr, NHL – u nás je NHL stoj a chôdza. Ak tam ale nemáme štruktúry, nemáme to na čom vybudovať, tak tam sú limity. Ale niekedy nám nejde o NHL, nám ide niekedy aj o miestnu ligu. Dostať sa aspoň s kontrolou hlavy do stabilného sedu.
Pretože tu ide ruka v ruke mnoho komplikácií. Či už je to skolióza, ktorá potom samozrejme ovplyvňuje všetky vnútorné orgány, či už je to dychová činnosť, srdcová, tráviaca a tak ďalej, takže vyhnúť sa tým komplikáciám.
Potom prináša záťaž pre pacienta mnoho operačných výkonov. Každá narkóza má na pacienta dopad. Aj to, že je odtrhnutý od rodiny, alebo že má sadrovú fixáciu na 6 týždňov. Tam zase hrozí dekondícia, strata svalovej hmoty. Proste má to veľa ďalších nepríjemných dopadov. Dostať pacienta do čo najväčšej sebestačnosti, do najlepšej kondície, to je cieľ. A to ide vždy.
Vám sa podarilo otvoriť si kliniku, ktorá je jedna z najvyhľadávanejších v Česku. Ako sa podarí vybudovať centrum, ktoré vyhľadáva celá republika?
Musíte byť blázon. Je to o viere. Veríte, že sa to stane, snažíte sa robiť veci najlepšie, ako viete. A je to samozrejme aj o tom, stretnúť správnych ľudí. Pretože to nie je otázka len jednej osoby. Ja som len tá, ktorá vraví: poďte za mnou, ja to tu poznám. Ale keby oni za mnou nešli a ja som len volala, tak sa nikdy nič také nestane. Je to vždy tímová práca. Skoro vždy som mala šťastie na skvelých terapeutov, fyzioterapeutov, ergoterapeutov, logopédov. Trošku možno šťastie na manažment, ale tým, že som lekárka, tak samozrejme viac rozumiem tej stránke medicínskej než tej druhej. Je to tímová práca, nie je to len o mne.
Ako dlho je na vás „čakačka“?
Tým, že máme dnes naozaj veľa vytrénovaných fyzioterapeutov, máme tri centrá. Takže sa snažíme nejakým spôsobom rozdistribuovať pacientov medzi tieto tri centrá. Väčšinou sme schopní sa o pacienta, ak nám to ich stav dovolí, postarať do troch mesiacov. Ale keď ide o akútny stav, tak u tých pacientov nepremýšľam ani minútu a fakt hráme o čas. Je to z toho dôvodu, aby nám tam nevznikali práve tie komplikácie, tam už je to potom otázka koordinácie. U pacientov, ktorí vydržia napríklad ten mesiac ešte čakať, je to o dohode. Vysvetliť im, že teraz je potrebné pracovať tu s týmto človekom, a uprednostniť ho.
Vaše centrum je v podstate robotické, plné prístrojov, vďaka ktorým sa ľudia stavajú na nohy, ale poisťovne na ne prispievajú veľmi málo. Potom sa tiež robia zbierky pre ľudí, aby mohli rehabilitovať. Hoci postaviť človeka na nohy je drahá záležitosť, u vás v Axone je vždy plno. Ale nedokážem si vysvetliť, prečo je to také drahé, prečo na to neprispieva štát alebo poisťovne, aby si to mohol dovoliť každý?
Ja asi nie som kompetentná, aby som vám k tomu dala odpoveď, ktorú by ste rada počuli. Intenzívna rehabilitácia znamená, že vy s tým pacientom pracujete 4 hodiny denne, napríklad 4 týždne vkuse.
Keď pôjdete na akúkoľvek rehabilitáciu, aj lôžkovú, fyzioterapeut s tým pacientom väčšinou strávi 40 minút alebo hodinu, aj keď je to proklientsky založené zariadenie. Takto postihnutý človek, než sa vyzlečie a potom zase oblečie, tak to máte 20 minút času preč. Klasická rehabilitácia, ktorá je na 20 – 30 minút, absolútne nemôže priniesť týmto pacientom ten benefit, ktorý prináša intenzívna neurorehabilitácia.
Potom normálne pri klasickej rehabilitácii máte nejaký budget na pacienta na rok. Väčšinou môže mať dvakrát do roka rehabilitáciu a zase záleží, aký budget to zariadenie má na pacienta. Takže to absolútne nepokrýva potrebu. A ešte je tam ďalší problém.
Keď pôjdete na masáž, ktorú bude robiť masér, ktorý s prepáčením ešte včera obsluhoval čerpaciu stanicu – a vravím to schválne, pretože som to zažila, tak za to zaplatíte 800 korún. Ale keď vám bude robiť masáž fyzioterapeut, ktorý študoval 5 rokov a ešte rok má povinne, aby mohol pracovať bez odborného dohľadu, tak mu poisťovňa za tento výkon dá 273 bodov. My máme 0,8 haliera za jeden bod. Tak si to spočítajte.
V podstate je oveľa výhodnejšie nabrať masérov, keď to vezmeme po biznisovej stránke, ktorí si urobia kurz, niekedy aj víkendový, a môžete inkasovať tieto peniaze. Ale keď ste zdravotnícke zariadenie, máte za to zodpovednosť, musíte to mať nejako vybavené, tak je to obrovský nepomer. Bodové ohodnotenie tohto odboru je naozaj absolútne podcenené, poddimenzované, a preto mnoho zariadení funguje v rovnakom režime ako my.
Časť je hradená zo zdravotného poistenia, ale veľkú časť si ten pacient dopláca. Vy sama, keď pôjdete s chrbtom, tiež zistíte, že si môžete dovoliť 6 až 8 rehabilitácií na 20 až 30 minút. Ale často ten pacient potrebuje oveľa viac. Obzvlášť, keď je napríklad trošku pohybovo menej gramotný. Pretože potrebujete tú supervíziu niekoho, kto vás tým prevedie.
Naši terapeuti nie sú len terapeuti, oni sú psychológovia, kouči. Keď chcete vytvoriť novú pamäťovú stopu, tak tam to stojí na motorických aktivitách, ktorých súčasťou je repetitívne opakovanie. Ja neviem, či ten pacient potrebuje opakovať ten daný pohyb 360x alebo 514x. Ak chcem, aby tam tá pamäťová stopa vznikla, nezostáva mi než tomu venovať dostatok času. A na to asi nie je dostatok financií, ale bez toho sa nepohnete ďalej.
Aký je váš ďalší cieľ?
Prajem si, aby to fungovalo. Aby aj zo strany niektorých pacientov bola aspoň akási slušnosť a rešpekt. Nečakám dary. Pretože občas sa, bohužiaľ, stretávame s príbehmi, keď vy pomôžete človeku a väčšinou oni, keď u nás začínajú a sú naozaj v ťažkom stave, tak vám sľubujú hory-doly, čierny les, a v okamihu, keď sa dostanú z toho najhoršieho, tak zrazu majú pocit, že už tomu rozumejú a že si môžu diktovať, ako má tá rehabilitácia vyzerať.
Vždy, keď človek príde, vidím tam krátkodobý i dlhodobý liečebný plán, a ten je potrebné dodržať. A všetci, ktorí ho dodržali, tak k tým výsledkom dospeli. Ale tí, ktorí si povedali, že už sú takí múdri, že si to môžu riadiť sami, tak k tým výsledkom nikdy nedorazili.
To ma trošku mrzí, pretože keď už do toho dáte tú energiu a čas, keď sa rozhodnete, že z Prahy pôjdete do Brna, tak ja do toho Brna fakt chcem doraziť. Ale mnoho mojich pacientov, ktorí si povedali, že už to zvládnu sami, proste skončilo v Humpolci a ďalej už sa nedostanú.
A je to veľká škoda, pretože ma vždy bolí, keď ten človek má potenciál a nevyužije ho. Keby ho nemal, tak si poviete: áno, vyčerpali sme všetky možnosti, ďalej to nejde, toto je náš strop. Ale to nebýva. Ja by som si fakt priala, aby tam bola lepšia spolupráca, aby tam bol väčší záujem v tom pokračovať a dodržiavať to, čo pacientom radíme.
