Rýchla spoveď – René Kujan: Rob všetko, čo ti strach a bolesť dovolia, vzdať to môžeš vždy
Maratónec, ultramaratónec, rekordman, no najmä bežiaci zázrak. Keď mu lekári po ťažkej autonehode oznámili, že behanie je pre neho pasé, René sa rozhodol veriť, neklesať na duchu a opäť začal trénovať. Napriek tomu, že mu havária spôsobila zlomeninu hrudnej kosti, rebier a stavca, o pár mesiacov ubehol maratón a za pár rokov sa vydal dobyť Island. Dodnes pravidelne behá „pre tých“, ktorí behať nemôžu, a pomáha získavať peniaze pre rôzne charitatívne organizácie. René je pre mňa osobne dôkazom toho, že vďaka odhodlaniu, viere a silnej vôli môžete v živote pohnúť aj tou najvyššou horou.
René, čo ti behanie zatiaľ prinieslo do života?
O tom by som asi mohol rozprávať dlho… Beh dal môjmu životu mnoho. Vždy, keď sa necítim dobre a idem si zabehať, zlá nálada zo mňa po pár kilometroch opadne. Možno by som mal skôr odpovedať tým, čo môj beh priniesol ostatným.
Od roka 2012, keď som obehol Island kolom dokola v rámci akcie 1 muž, 30 dní, 30 maratónov, pravidelne behám pre Športový klub vozíčkarov v Prahe. Spolupracoval som aj s islandskými rehabilitačnými ústavmi, s Českou asociáciou paraplegikov, Světluškou či neziskovou organizáciou Světlo pro svět. Nedávno som mal možnosť spočítať, koľko som za ten čas na charitu vlastne „vybehal“, a dostal som sa k čiastke viac ako milión a pol českých korún (viac ako 57 tisíc eur, pozn. red.). To ma teší asi najviac.
Aký je tvoj najsilnejší zážitok, ktorý si vďaka behu zažil?
Najviac ma zasiahol jeden taký zážitok z Islandu. Riaditeľ rehabilitačných centier ma pozval na prehliadku jednej z kliník a osobne ma všade sprevádzal. Keď sme si prešli špeciálne telocvične, dostali sme sa do takzvaných štartovacích bytov, kde sa ľudia čerstvo po úraze učia žiť na vozíku.
Na jednej stene som si všimol prilepený výstrižok z novín. Bol to článok o mojom behu okolo ostrova. Peniaze sú určite dobrá vec a klinike snáď tiež trochu pomohli, ale keď človek tým, že robí niečo, čo má rád, dokáže podporovať a motivovať ostatných aj psychicky, je to ešte lepšie. Vravím si, že ten beh nebol úplne zbytočný, keď napríklad niekoho podnietil bojovať s nepriazňou osudu a nevzdávať sa.
Dá sa teda povedať, že beh je pre teba určitá forma terapie?
Určite. A nielen pre mňa. Nie je to tak dávno, keď som behal 70 kilometrov pre Kliniku adiktológie, kde sa lieči závislosť na alkohole a beh používajú ako súčasť odvykacej terapie.
Je ťažšie vycvičiť pri behu myseľ alebo telo?
To veľmi závisí od situácie. Keď sa človeku nechce behať, tak je určite o dosť ťažšie presvedčiť hlavu. Pretože vo chvíli, keď skrotíš myseľ, telo a nohy ťa nasledujú. Len čo sa na beh dobre a pozitívne naladíš, telo nebýva problém.
Kedy na teba pri behu prichádzajú krízy?
Vraví sa, že najväčšia kríza pri maratóne nastáva asi po tridsiatich kilometroch. Ja si myslím, že to záleží na mnohých individuálnych faktoroch. Veľkú rolu hrá práve psychika, to, ako sa človek vyspí, ako sa stravuje a koľko toho má natrénované.
Ja keď už prejdem tridsiaty druhý kilometer, poviem si, že tých zvyšných desať do cieľa už zvládnem, aj keby som sa tam mal doplaziť (smiech). Už som v tej fáze, keď si hovorím: „Dal si predtým niekoľko stoviek maratónov, zvládneš aj tento.“
Behal si už odmalička?
Na základnej škole ma beh vlastne zase až tak nebavil. Začalo sa to až na strednej škole. Maratóny behám od svojich 24 rokov. Postupom času som sa začal zúčastňovať tak troch až štyroch maratónov ročne, ale nebolo to tak, že by som tým vyslovene žil. Veľký zlom u mňa nastal po autonehode, to som mal tridsaťtri rokov.
Môžeš popísať konkrétnejšie, čo sa ti vtedy stalo?
Sedel som na mieste spolujazdca a kamarát, ktorý šoféroval, trafil protiidúce vozidlo. Na jeho mieste vystrelil airbag, takže vyviazol so zlomeným zápästím. Ja som síce mal zapnuté bezpečnostné pásy, ale airbag tam nebol, takže som pri náraze utrpel kompresívnu zlomeninu stavca. Počas letu do nemocnice ma museli v helikoptére trikrát resuscitovať a pripojiť na umelú pľúcnu ventiláciu. Mal som tiež viacnásobné zlomeniny rebier, hrudnej kosti a pomliaždeniny pľúc a srdca. Prebudil som sa až po operácii, to už som mal v chrbte titánové skrutky.
Ako dlho ti trvala rekonvalescencia?
Dostával som sa z toho pol roka. Musel som sa naučiť chodiť tak, aby som si nepoškodil chrbticu. Nemohol som niekoľko mesiacov sedieť, len ležať alebo stáť. Pamätám si, že keď som sa prvýkrát zdvíhal z nemocničnej postele, mal som pocit, že sa celý zosypem.
Čo ti bežalo hlavou, keď si nemocnicu opúšťal?
Zaujímalo ma, či budem môcť ešte niekedy behať. Pýtal som sa na to rôznych lekárov a niektorí mi povedali, že mám byť rád, že vôbec chodím. Predstava, že ubehnem maratón, neprichádzala do úvahy.
Jednému mladému lekárovi na pražskej spondylochirurgii som tiež položil svoju obľúbenú otázku, či si ešte niekedy zabehám maratón. A on mi na to odpovedal: „Rob všetko, čo ti strach a bolesť dovolia, vzdať to môžeš vždy.“ Tieto slová boli pre mňa veľkou motiváciou a veľmi ma zasiahli. Presne päť rokov po nehode som sa vydal obehnúť Island.
Napísal si knihu s názvom Běhej, dokud můžeš. Videla som, že má veľmi pozitívne hodnotenia. Prišli ti nejaké reakcie od čitateľov, ktoré ťa potešili?
Áno, občas niečo príde, napríklad na sociálnych sieťach. Najviac ma potešilo, že si niekoľko desiatok kníh objednala jedna firma, ktorá ich použila ako vianočný darček pre svojich obchodných partnerov.
Ako dlho trvali prípravy na beh okolo Islandu?
Asi rok. Najskôr som sa spojil s klubom vozíčkarov, pre nich som vlastne tie kilometre na Islande bežal a zbieral peniaze. Bolo nutné zohnať sponzorov a tak ďalej, takže príprava bola naozaj dlhá. Vlastne som nemal istotu, či to dám, ale v tom bola práve tá výzva. Chcel som zistiť, čo moje telo a psychika vydržia, a bolo to veľké dobrodružstvo. Mesiac pred Islandom som sa v Čechách pripravoval každý deň tým, že som ubehol minimálne polmaratón.
Koľko si toho potom dokopy ubehol na Islande?
Denne som ubehol v priemere 44 kilometrov, čo bolo vlastne za tých tridsať dní necelých tridsaťdva maratónov. Každý deň som musel ubehnúť o niečo viac ako maratón, aby to vyšlo. Mal som so sebou sprievodné vozidlo, ktoré šoférovala moja priateľka. Tá bola vtedy dva mesiace po pôrode. Vyrážala každý deň napred a ja som s ňou bol dohodnutý, že mi vždy napríklad po desiatich kilometroch vystrčí z okienka sendvič alebo pitie a ja poletím ďalej.
Takže dieťa šlo na cestu s vami?
Presne tak! (smiech) Práve minulý rok som vzal dnes už sedemročného syna pozrieť sa na Island a ukázal som mu miesta, ktoré so mnou „behal“, keď mal dva mesiace. (smiech)
Mal si dni, keď si to chcel zabaliť?
Najhorší bol pre mňa siedmy deň. To si presne pamätám. Bol som premoknutý až na kosť, fúkal vietor s rýchlosťou 50 kilometrov za hodinu, v nárazoch viac ako 80. Je to podobný pocit, ako keď sa snažíš bežať v bazéne a voda ti siaha až po krk. Hneď ako som po ôsmich hodinách dobehol, čo bol najdlhší čas, spadol som od únavy a spal asi desať hodín.
Na druhý deň ráno som sa zobudil a hlavou mi prebehla myšlienka, či vôbec v ten deň vybehnem. Po pár kilometroch sa mi ale stuhnuté nohy opäť rozohriali a vedel som, že je predo mnou ďalší deň a ďalší maratón. Po tých dňoch som sa, paradoxne, dostal do takého stavu, keď som cítil bolesť len vtedy, keď som nebežal.
Koľko peňazí si vďaka Islandu získal pre hendikepovaných?
Keď som obiehal Island prvýkrát dokola, za tridsať dní som vybehal sto päťdesiat tisíc českých korún (viac ako 5 700 eur, pozn. red.) pre českých vozíčkarov a ďalšie peniaze pre islandské rehabilitačné centrá. Tretí rok pri behu z najvýchodnejšieho na najzápadnejší bod Islandu to hodilo asi osemdesiat tisíc českých korún (viac ako 3 000 eur, pozn. red.). Potom nasledovali aj akcie, pri ktorých sa mi podarilo vybehať dva roky za sebou viac ako 600 tisíc korún (viac ako 23 000 eur, pozn. red.).
Cítiš teraz ešte niekedy pri behu napríklad bolesť chrbta?
Áno, občas sa bolesti prihlásia, a to obzvlášť vtedy, keď bežím nejakú dlhšiu trasu a mám na chrbte ťažší ruksak. Skúsenosť ma naučila, že je rozumné behať s ruksakom pod 7 kilogramov. Keď si ale napriek bolesti uvedomím, ako na tom som a ako to celé mohlo byť, som za to vďačný.
Myslíš si, že sú polmaratóny alebo maratóny pre každého?
Áno, v zásade sú. Som presvedčený o tom, že je toho schopný každý „bežne“ zdravý človek.
Ako dlho by som mala na maratón trénovať?
Ak si nechceš zničiť telo, dobrá je minimálne ročná príprava. Ja sa skôr prikláňam dokonca k dvojnásobnej dobe.
Čo vravíš na také tie tvrdenia o tom, že behanie škodí kĺbom a kolenám?
Asi to, že ja sám sa snažím zničiť si kĺby a kolená už viac ako dvadsať rokov, či už v horách, alebo v teréne, a žiadne problémy nemám. Nechodím na žiadne masáže a neberiem žiadnu špeciálnu výživu pre kĺby. Všetko je o dostatočnej príprave. Ak dáme telu dostatok času prispôsobiť sa, zvládne neskutočné veci.
Koľko denne beháš?
Keď už vybehnem, snažím sa aspoň desať kilometrov. Mesačne je to dosť variabilné, väčšinou niekoľko stoviek kilometrov. Nie každý kilometer je však rovnaký. Veľmi to závisí od intenzity, rýchlosti a podmienok.
Čo je pri behu najdôležitejšie?
Niekto napríklad tvrdí, že topánky (smiech). Ja si to nemyslím. Keby niečo, behať maratóny alebo aj ultramaratóny sa dá aj naboso. Aj tu je rozhodujúca dlhodobá a svedomitá príprava. Pre mňa je určite dôležitá aj technika behu. Vraví sa, že behať vie každý, ale ak chceš behať dlhšie a intenzívnejšie trasy, dobrá technika je nutnosť.
Tvoje plány? Bude ďalší ostrov?
Ďalší ostrov asi nie, ale tento mesiac by som rád zrealizoval stomíľový projekt (160 kilometrov, pozn. red.) z Kralúp nad Vltavou na Sněžku. Rád by som tento beh opäť venoval Športovému klubu vozíčkarov v Prahe.
