Rýchla spoveď – senátorka Parlamentu ČR Miroslava Němcová: Nečítala som žiadnu Babišovu knihu, žiadnu nikdy nenapísal

Keď som spomínala, že s vami chystám rozhovor, tak mi všetci vraveli, aby som vám odkázala, že už by ste mali konečne kandidovať.

Cítim, že tlak sa zvyšuje, je to prirodzené. Mandát súčasného prezidenta sa blíži ku koncu. Ale nie je dobré rozhodovať sa pod tlakom.

Robila som rozhovor s Danušou Nerudovou a Adélou Šípovou, ktoré spolu s vami zaradil časopis Heroine do ankety o budúcej prezidentke. Čo vy si o tom myslíte, okrem toho, že je to na vás veľký tlak, pretože vaše meno ako potenciálnej kandidátky rezonuje už mnoho rokov? Myslíte si, že by žena, či už vy, alebo ktokoľvek iný, na Hrade „upratala“ lepšie?

Ja to neviem rozdeliť na svet žien a mužov. Stále som presvedčená o tom, že tie svety sú prepojené a máme v nich žiť spolu, a som si istá, že rozhodnúť má to, kto je lepší. Nechcem povedať, že za všetkých okolností bude žena na Hrade lepšia než všetci dobrí a kvalifikovaní muži. Takéto jednoduché to nie je a ja sa tomu bránim.

Na druhú stranu vidím v spoločnosti túžbu po niečom, čo by znamenalo veľkú zmenu. To sa prejavuje práve v dôraze na ženský element v politike. Povedala by som, že určitá pripravenosť v spoločnosti na takúto veľkú zmenu je.

Prodej investičního ateliéru 18m2-Praha, Praha 10

Show property

A čo na to vaše okolie? Ak vás tlačia kolegovia a novinári, tak to je jedna vec, ale zaujíma ma, čo si o tom myslí vaša rodina?

Bavíme sa o tom doma. Nedá sa o tom nebaviť. Môj manžel vždy zastával po celý čas mojej politické kariéry taký postoj, že nech sa rozhodnem akokoľvek, rozhodnem sa dobre a on ma bude podporovať. Cítim ale, že na rolu prvého muža by sa veľmi netešil. Ale nehovorí to.

Takže jediné, čo vás tlačí k stene, je ten tlak, ktorý je nepríjemný?

Tlak a hlavne to, že človek si naozaj musí byť vo chvíli, keď učiní rozhodnutie, vedomý toho, že má dosť síl, energie a schopností, aby mohol fungovať naplno.

Ale tak tých vy máte dosť…

Teraz mám, ale čo sa stane za rok, nevie nikto. Preto si myslím, že nie je možné rok a niečo dopredu vyhlasovať rozhodnutie a že to má byť po zrelej úvahe. To nie je tak, že sa dohodneme, že pôjdeme spolu na kávu a potom si zavoláme, že z toho zišlo. Toto je niečo iné.

Často robím rozhovory s politikmi a pýtam sa ich, najmä žien, prečo ich je v politike tak málo. A ony, ale aj muži, mi vravia, že je to nehostinné prostredie nielen pre mužov, ale hlavne pre ženy. Máte okolo seba tiež ženy, ktoré za vami chodia po rady, ako napríklad uspieť v politike, pretože to skutočne nie je pre každého?

Stretávam sa s tým, že napríklad ženy, ktoré chcú vstúpiť do politiky, alebo študentky, ktoré to zaujíma, či už študujú politológiu, spoločenské vedy alebo žurnalistiku, chcú prekuknúť ten politický svet a trochu odhaliť jeho pozadie, a pýtajú sa ma tieto otázky. Vždy skončíme na tom triviálnom, či by väčšiemu zastúpeniu žien pomohli alebo nepomohli kvóty.

Ja som odporkyňa kvót, pretože si myslím, že to rozhodne nič nerieši, a ako príklad uvádzam, že moja politická strana ODS mala ako jediná predsedníčku Senátu Libušu Benešovú a predsedníčku Poslaneckej snemovne, ktorou som bola ja. Nepotreboval sme na to kvóty. Myslím si, že sme jednoducho boli schopné presadiť sa, a tento princíp sa mi páči vo všetkých odboroch. Neviem si predstaviť žiadny odbor, ktorému by prospelo, keby tam boli povinné kvóty, koľko tam smie sedieť mužov a koľko žien.

Ale tiež ste si prešli svojím a nie každý toto vydrží. Ja si pamätám, ako ste vraveli, že vám chodili aj výhražné e-maily.

To chodí a chodí to úplne každému, možno že ženám viac než mužom, pretože keď ste zbabelec a píšete anonymy, tak sa väčšinou nejako vyžívate v tom, že ich posielate ženám. Takto to proste funguje.

Ja ich nečítam, mám zariadený systém, takže sa ku mne ani nedostanú. Teraz už som sa naučila, že ma v tomto ohľade nemôže nič rozhodiť. Kedysi ma trápilo, keď mi chodili vyhrážky, ako moju mamičku na vozíčku zhodia zo schodov a podobne. Nespala som z toho. A teraz som si zaviedla systém, keď sa to ku mne vôbec nedostane, a tí psychopati nech si píšu, čo chcú.

Ona niekedy tá nevedomosť je sladká. Ale všimla som si, keďže vás sledujem na Facebooku, že ste sa tam pustili do pani Maláčovej…

A dostaneme sa k tomu, že nemôžete povedať, že vo svete politiky a mužov sú všetky ženy v každom prípade lepším riešením. Alebo naopak, že muži sú lepším riešením napríklad v škole, kde je väčšina žien.

Nie je to tak. Do pani ministerky Maláčovej som sa pustila preto, že už mi jednoducho pretiekol pohár trpezlivosti. Ona si skutočne myslí, že môže akúkoľvek lož omieľať donekonečna a že sa slušní ľudia neozvú. Tým, že máte v sebe brzdu a vravíte si, že na toto slušný človek nereaguje, tieto slová a argumenty nepoužije, tak nakoniec môžete vyzerať ako slaboch. Tak som si povedala, že to nie, a keď to tak chce, tak to bude podľa princípu ako sa do lesa volá, tak sa z lesa ozýva.

A ozve sa vám takto niekto, keď sa do niekoho cez siete pustíte? Konfrontuje vás spätne?

To nie, v tomto ohľade sa mi nestalo, že by som svoje výhrady na Facebooku formulovala voči nejakej osobe a ona by sa mi ozvala a povedala: poďme si sadnúť a poďme si to prebrať. To sa mi ešte nestalo, ale ozývajú sa čitatelia, ktorí sú buď na jednej, alebo na druhej strane, a viac sa im páčia moje argumenty alebo argumenty druhej strany.

Na druhú stranu, v prípade pani Maláčovej, ak verí tomu, čo robí, tak by sa mala ozvať a stáť si za svojím, nie?

My už sme sa takto stretli v Senáte pri nejakej diskusii, keď sa chovala spôsobom, ktorý naozaj nepatrí na verejnú senátnu debatu. Tak som ju šla upozorniť, že by sa mohla chovať, ako sa patrí. A nehovorím jej to len ja.

Napríklad teraz som videla debatu, kde bola s Markétou Pekarovou Adamovou a s Tomiom Okamurom. Môžete stokrát s niekým nesúhlasiť, ale to, čo tam pani ministerka predvádzala, bol prejav nevychovanej osoby.

Prodej luxusní vily, Praha 6 - Nebušice – 312, Praha 6

Show property

Tak poďme skôr k vám. Povedzte mi, vy už ste v Senáte rok?

Teraz v októbri to bude rok.

A ako sa vám tu darí? Okrem toho, že som vás nemohla nájsť, pretože ste sa presťahovali. Ako to vnímate, bol to posun, krok dopredu?

Bola to mimoriadne šťastná zmena v mojom živote. Nečakala som, že na mňa zapôsobí tak priaznivo, pretože som si vravela, že je to stále Parlament. Snemovňa alebo Senát, to sú dve komory Parlamentu, ktoré robia veľmi podobnú prácu. Ale významný rozdiel, ktorý oceňujem naozaj každý deň a teším sa z toho, je v atmosfére, ktorá tu je. Prelínajú sa tu rôzne názory senátoriek a senátorov, ale chovajú sa k sebe veľmi noblesne a zdvorilo, čo mi vyhovuje.

Nefackujú sa? Tam niekde pri pultíkoch?

Nie, čo je úplne úžasné a podľa mňa je to dané dvomi príčinami. Prvá je tá, že priama voľba, ktorá prebieha v druhom kole, nedovolí postup extrémistom, či už sprava alebo zľava, a ľudia sa v druhom kole rozhodnú pre nejakého konsenzuálneho politika. To sa tu prejaví.

Druhá vec je, že musíte splniť podmienku 40 rokov veku, a to znamená, že už máte za sebou nejakú kariéru, niečo ste si vyskúšali v osobnom živote, prešli ste výhrami aj prehrami. Už je človek usadenejší. To mi v tomto ohľade veľmi vyhovuje. Mám pocit, že som sa reštartovala, všetky sily sa obnovili, a som mimoriadne spokojná.

A čo sa vám za ten rok podarilo, čo by ste vypichli?

Ten rok bol komplikovaný tým, že bol ešte stále podfarbený tým koronavírusovým šialenstvom, takže akcie, ktoré sa vždy konali, ako je stretnutie alebo besedy, boli limitované a obmedzené.

Ale na čo sa zameriavam, čo je moja silná parketa a s čím som aj šla do volieb, je byť tým, kto posilní v Senáte povedomie o tom, že sme pilierom demokratickej spoločnosti. Poistkou proti všetkým možným excesom, ktoré sa môžu stať vo vláde, v Snemovni alebo na úrovni prezidenta. Čo sa teraz deje.

Podľa mňa nemáme prezidenta ani predsedu vlády ani väčšinu v Snemovni, ktorá by bola garantom toho, že nebudú porušované demokratické princípy. A to teda presadzujem vo všetkých svojich vystúpeniach a vo všetkom, čo robím, a stretávam sa s pozitívnym ohlasom.

A čo u vás doma? Keď sme spolu hovorili naposledy, tak ste sa chystali na štyridsaťročné výročie.

To už asi päťdesiatročné. Päťdesiate výročie sme mali.

A boli ste v Taliansku, ako ste plánovali?

Mali sme ísť dokonca do La Scaly v Miláne. Mali sme vstupenku, potom sme ju museli rušiť, pretože i La Scala sa zatvorila a máme to preložené na tento november. Tak sa to možno podarí tento rok.

Snáď sa teda hranice nezatvoria. A čo je u vás ešte nové? Niečo z toho rodinného života. Nestali ste sa znovu babičkou?

Babičkou nie. Každým rokom ma ale čím ďalej tým viac baví záhradkárčenie, pretože predsa len za tie štyri roky, čo sa snažím vybudovať záhradu, tak už sú vidieť nejaké výsledky. Živý plot, ktorý mal pol metra, už má dva metre, a zrazu to, čo bolo kedysi len pokus omyl, tak už tie omyly mám za sebou a už sa mi aj viac darí vypestovať niečo zaujímavé.

Tak to je prvá veľká radosť. Povedala by som, že druhou radosťou, keď môžem a mám čas, je jazdenie na bicykli. Kúpila som si novší model elektrobicykla, aby som na ňom zašla ďalej ako na tom prvom, a snažím sa robiť niečo pre svoju kondíciu.

Myslím si, že mám ohromné šťastie, že sme zdraví, že je rodina v poriadku. Keď niekedy večer rozjímam, tak vždy mám v sebe vnútorný povel, ktorý vraví: zastav sa a povedz si, sú zdraví, máme sa radi a všetko beží dobre, takže sa nič zlé nedeje. V súkromnom živote by som teda povedala, že prechod zo Snemovne do Senátu bol veľkým reštartom, ale tu nebolo treba nič reštartovať. Som spokojná, že to funguje tak, ako to funguje.

To je dobre, a to mi tiež pripomína, že v jednom z rozhovorov ste mi vraveli, že syn je lekár a že sa na vás často hnevá, že flákate kontroly.

Áno, tak pri tom zostal, to sa nezmenilo. Akurát že teraz už má, myslím, vycibrenú formu, akou mi podáva svoje námietky. Pretože približne raz za mesiac mi príde esemeska alebo mail a je tam jen „dtto“, akože už mi raz povedal, čo mám robiť, a teraz to už nehodlá opakovať (smiech).

Ešte som sa chcela vrátiť k tomu, ako ste predtým hovorili o tornáde na južnej Morave. Postihlo to niekoho z vašich blízkych?

Z južnej Moravy mám manžela, ale zo Znojma. To nebola oblasť, ktorú to postihlo, ale vedľa územia, ktorým sa prehnalo tornádo, kúsok od obce Hrušky, je Moravský Žižkov. Vzdušnou čiarou, ak sa nemýlim, sú to dva až tri kilometre. A v Moravskom Žižkove máme kamaráta vinára. Roky od neho kupujeme víno. Navštevujeme sa, obdivujem ho, pretože je to mladý človek, ktorý je podľa mňa úžasný, narodil sa pre to, aby bol vinárom, a nikdy sa nesťažuje. Ale vtedy zažil šok. Síce ich to nechytilo úplne tak ako tie Hrušky, ale neskôr napísal e-mail, ktorý ma vždy dostane, keď si naň spomeniem.

Napísal: ‚Nikdy som si nemyslel, že keď napíšem, že mi to vlastne vzalo len strechu, zničilo auto a dve tretiny vinice, tak že som dopadol dobre. A ak sa vraví, že chlapi neplačú, tak od piatku nie som chlap‘.

Ale ubehli tri mesiace a tie jeho správy už sú pozitívnejšie. Obnovuje vinicu, darí sa mu a s ohromným elánom pomáha aj sestre, ktorej tornádo vzalo dom.

Ešte som sa chcela spýtať na Afganistan, pretože som u vás nezaznamenala, že by ste to komentovali. Aký je váš názor?

Nie som spokojná s vývojom v Afganistane. Myslím si, že Američania a ich spojenci nemali odchádzať. Ten odchod bol navyše podivne chaotický, naozaj v nahote ukázal, že na to neboli pripravení. Taliban víťazne tiahol od mesta k mestu, akoby tam vôbec nemusel čeliť žiadnemu odporu.

Západná civilizácia nebola schopná naozaj adekvátne zareagovať ani diplomaticky, ani vojensky, nakoniec ani humanitárne. Keby na to boli lepšie pripravení, tak by mali evakuačné plány jednak pre svojich vojakov, ako aj spolupracovníkov či pre citlivé osoby, ktoré sa tam ocitli v akomkoľvek postavení, napríklad mamička od detí, ktorá tam bola so svojimi rodičmi a manžela má v strednej Európe.

Myslíte, že to posilní tendencie proti migrantom a voličov SPD?

Neviem. Môže sa to stať, pretože vzbudiť strach je vždy to najjednoduchšie a viezť sa na vlne strachu a paniky vám vždy získa mediálnu pozornosť. Ale vzhľadom na to, že sa sem utečenci nehrnú, a keď už, tak chcú do Nemecka, tak dúfam, že tých ľudí, ktorí by podľahli tomu, že sme ohrozenou krajinou, nebude mnoho. Verím, že ľudia majú dosť rozumu, aby pochopili, že vzbudzovaním strachu s nimi časť politickej scény veľmi nefér manipuluje.

A na záver, prečo by ľudia mali ísť k voľbám?

Každá voľba je príležitosť. A každý máme jeden hlas. Pre mňa je to vždy ohromná možnosť povedať, čo v živote chcem a čo nechcem. A keď sa tejto možnosti vzdám, tak dávam priestor, aby za mňa rozhodol niekto iný, a to ja proste v živote neurobím. Ja si chcem riadiť svoj život do tej miery, do akej môžem, a voľby sú pre mňa v tomto zmysle nástrojom.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor.