Spevák a producent Radek Banga počas koronavírusovej pandémie nezaháľal. Okrem toho, že sa podomácky vyučil za tlačiara a venoval sa svojmu merchu, vznikol nielen nový album s názvom Věci jinak s popovým nádychom, ale tiež kniha s názvom (Ne)pošli to dál, v ktorej sa spevák rozpísal o svojom životnom príbehu. Príbehu malého rómskeho chlapca s veľkým srdcom, ktorého rozprávanie nepekných zážitkov odohrávajúcich sa za zatvorenými dverami často vháňa slzy do očí. Radek tak otvoril novú kapitolu, o ktorej sa hovorí málo.
Mám sa už veľmi dobre. Myslím si, že od doby pandémie je to teraz už o niečo veselšie. Máme koncerty, už niečo plánujeme, máme ďalšie aktivity. To je skvelé.
Kávu nepijem, pretože občas zistím, že nielenže na mňa už nepôsobí, ale naopak po nej začnem byť unavený. Začne mi štartovať trávenie a stále by som len spal. To je tá chvíľa, keď cítim, že si musím od kávy oddýchnuť. Vždy totiž začnem piť jednu, dve a končím pri šiestich, a to už je zlé.
Práveže nič moc. Trávenie je rozhádzané, spánok rozhádzaný, zlé nálady. To už cítim, že je čas začať kávu vynechávať. Je to ťažké, pretože mám kávu rád.
Bolo to rozhodne prínosné. Ja nikdy v živote nevidím nič len zlé, vždy sa z toho snažím vziať to dobré. Po prvé, človek po rokoch pochopí, aké to je bez ľudí. Pochopí, že bez ľudí, bez fanúšikov, si nikto, nemá to bez nich zmysel. O to viac si ich začneš vážiť, čo je pekné. Človek si spomenie, prečo to začal robiť. Neuveriteľne som sa na nich tešil. Keď človek dlho koncertuje, napríklad dvadsať rokov, už sa ani neteší, má to ako rutinu. Teraz sa fakt teším a vážim si to. Minimálne toto bol prínos.
A tiež sme konečne rozbehli náš merch, e-shop. Pochopili sme, čo všetko sa človek môže naučiť nové, aj keď si myslí, že už nič nové neexistuje. Vždy je niečo, čo môžeš robiť. To je ono, nestrácať nádej a vždy sa len spýtať, aké sú moje možnosti, čo ďalšie môžem urobiť, a byť otvorený príležitostiam. Toto som sa počas pandémie naučil.
To je jedna z mojich ďalších otázok. Radek, čoskoro budeš mať štyridsať, o TikToku sa ale vraví, že je skôr pre násťročných. Hľadáš si tam nových ľudí, snažíš sa prostredníctvom toho pôsobiť na iných, mladších fanúšikov?
Áno aj nie. Teraz už je to pol napol, keď polovica klientely je staršia, nie sú to len násťroční. Zaujímavé je, že väčšina tvorcov tam je staršia. Je tam napríklad človek, ktorý má 50 rokov, rozbehol tam jobovky, to je skvelé. Tiktokeri sa navzájom poznajú. Naopak, myslím si, že je hrozne dôležité dávať tým mladším skúsenosti. Dnes nájdeš na sociálnych sieťach všetko možné, aj totálny balast, kraviny. Môžeš ale robiť kontent, ktorý má hlavu a pätu, a môžeš ich niečo naučiť. Myslím, že tí mladí to chcú, nie je to tak, že by mladí oddeľovali nás, tých starších. Počúvajú.
Druhá vec je, že samozrejme hľadáš novú klientelu. Na hudobnej scéne som už 26 rokov, mám už tretiu generáciu fanúšikov. Keď mi jedna generácia odrastie, tak „zfotrovatie“, nemá už čas na chodenie na koncerty a vnímanie nových trendov. Preto hľadám novú generáciu, a to ma baví, pretože ťa vždy môže niečo naučiť.
Nie je to jednoznačné. V niečom to jednoduchšie je, v niečom je to oveľa ťažšie. Kedysi tu veľa ľudí nebolo, teraz máš strašne veľa kontentu, informácií a ľudí je milión. V tom je konkurencia oveľa ťažšia. Ľahšie je to v rýchlosti. Keď potrebujem dostať medzi ľudí dôležitú informáciu, za pätnásť minút to tam je. To bolo kedysi nemysliteľné. Má to svoje pre a proti, každá doba prináša niečo dobré a niečo zlé.
Neprehupol som sa tam len tak, na komerčnej scéne som fungoval už dlho, ale aj ako producent. Čo ľudia nevedia, je, že som začínal ako popový spevák. V osemnástich rokoch som vydal popový album. Vždy som to chcel robiť, ale bál som sa, že by mi to ľudia neuverili. Zase až pandémia bola moment, signál zhora, že teraz alebo nikdy. Splniť si nejaký svoj sen, urobiť popovejšiu dosku, to som chcel vždy. Bolo to tak hlavne od turné s Karlom Gottom. Karel ma veľmi inšpiroval a vlastne ma v tom aj podporoval. Povedal mi, prečo nie, veď môžeš. Povedal som si jasné, že ak by som bol slabý, tak tam asi nie som a nespievam s Karlom. Pandémia bola vyšší impulz, že teraz je tá chvíľa.
Mne sa to veľmi páči. Také pesničky mám rada, zdá sa mi, že to Radkovi hlavne sedí. Je naozaj dobrý spevák. To možno veľa ľudí nevie, pretože ho vnímajú len ako rapera, a zrazu vidia, ako vie spievať a aký je šoumen.
Radek: V súčasnej chvíli je tá sociálna sieť stále celkom mladá, peniaze tam toľko neležia. Pre nás je skôr cennejšie získanie nového publika. Verím ale, že tá sieť sa stane, alebo už sa vlastne stáva, zárobkovou a bude zarábať rovnako ako Instagram, aj keď to ešte zaberie nejaký čas. Primárne tam ale nie sme kvôli tomuto. Už sme robili nejaké spolupráce, sme tam ale hlavne kvôli ľuďom.
Keď si s tebou dohadujem rozhovor, nedokážem si predstaviť, že by si, Verča, neprišla tiež. Aj keď nespievaš. Prečo nerobíte videá aj spolu?
Kamarátka mi spomínala jednu scénu, keď tvoj otec vzal šteňa a hodil ním o stenu. V tú chvíľu som premýšľala, či to vôbec chcem čítať. Vydesilo ma to. Prečo si spísal všetky tieto zákutia za zatvorenými dverami, o ktorých ľudia nehovoria? A aká bola reakcia?
Urobil som to práve preto, že sa o tom nehovorí. Pretože tieto a oveľa horšie veci sa za rôznymi zatvorenými dvermi dejú častejšie, než si mnohí Česi myslia. A nielen domáce násilie. Deje sa toho strašne veľa. Tým, že desiaty rok robím preventívne programy, sa, samozrejme, dostávam do kontaktu s deťmi, niekedy aj rodičmi, a keď to začnem odhaľovať… Vlastne som dlho čakal, že sa niečo stane, že niekto takú knihu urobí, ale stále neprichádzala. Často sa ma ľudia pýtali, či mám nejakú knihu. Postupne som začal premýšľať o tom, že by možno stálo za to o tom napísať. Akurát som premýšľal, čo ma to bude stáť.
Áno. Ale práve napríklad to šteňa som tam chcel dať, aby si to čitateľ prežil so mnou, aby chápal, s čím všetkým sa spája problematická rodina, kde je napríklad domáce násilie. A to nemusí byť len domáce násilie. Rodina na tebe zanechá nejaké stopy, a ja sa tou knihou snažím povedať, že to dieťa je ako huba, všetko nasaje. Ty si myslíš, že to nevníma, tieto podnety, pretože to napríklad vytesní, ale to dieťa vníma všetko. To, čo vníma, sa jedného dňa musí nejako dostať von. Je to energia, ide do teba, takže musí ísť nejako aj von. A to je najlepšie prostredie pre narkomanov, samovrahov, psychopatov.
Hovoril som si, že ak toto alebo niečo podobné niekto zažíva, napríklad aj tá mamička, ktorá v takom prostredí zostáva, všetci by si mali uvedomiť, čo spôsobujú, a že obeť je to dieťa. Ty predsa nemusíš v tom prostredí zostávať. Tiež sa tou knihou snažím dieťaťu povedať, že dobre, aj keď niečo také prežiješ, poznám to tiež, a aj napriek tomu som sa dostal tam, kde teraz som.
To ti nedokážem povedať teraz za takú chvíľku, je to o tom, prečítať si tú knihu. Človek v sebe musí nájsť silu a hľadať odpovede. Vo chvíli, keď sa nepýtaš, tak tie odpovede nedostávaš. Ja som sa pýtal prečo. Bol som zvedavé dieťa a zaujímalo ma, prečo je otec taký, prečo je mama taká. Keď sa pýtaš, odpovede získaš. A je len na tebe, či tie odpovede nejako spracuješ. Knihou hovorím, že to nie je o tom, že by som svojho otca neznášal. Je mi ho ľúto. To je niečo iné. Chápem, že on si niečo prežil, má tiež svoj príbeh, aj mama má svoj príbeh. Mamke napríklad zomrela jej mama, keď mala tri roky. Nevie, čo je materská láska, nepozná to. Ako chceš od niekoho, aby vedel ideálne dávať materskú lásku, keď ona sama to nezažila? To je strašne ťažké.
Snažím sa ukázať, že keď si kladieš tie správne otázky, odpovede prídu. Napríklad aj preto som šiel na psychiatriu, pretože som vedel, že sa vo mne niečo deje, že aj ja mám nejaké problémy. Môj otec to neurobil. Ja som nepil, ale mal som panické ataky. Nedokázal som to vôbec ovplyvniť, dialo sa to aj uprostred koncertu alebo v noci. Hovoril som si, že keď otec urobil chybu a nešiel tam, ja tú chybu neurobím a pôjdem.
Verča, ty určite poznáš všetky tieto príbehy. Keď si tú knihu prečítala, aký to v tebe zanechalo pocit, keď si to zrazu videla všetko spísané v celku?
Bolo to úplne iné, keď to človek číta a vidí to takto pokope. Niektoré veci, napríklad to s tým šteňaťom, to mi tiekli slzy. Aj keď som tie príbehy poznala, aj tak ma to dostalo. Mám k Radkovi obrovský obdiv, že to všetko dokázal zvládnuť. Myslím si, že to môže byť pre mnohých ľudí motivačné, aj keď niečo z toho napríklad nezažili. Uvedomia si potom, že niektoré veci, ktoré riešia, sú vlastne nezmyselné a že zvládnuť sa dá takmer čokoľvek. Za to, čo Radek dokázal a čo všetko zažil a robí, mám k nemu obrovský obdiv.
Nechcem byť konkrétny. Sú ľudia, ktorí z toho znervózneli. To bolo jasné, že niekto z toho musí byť nervózny. Ale boli aj ľudia, ktorí povedali: áno, všetko, čo si tam napísal, je pravda a musí sa o tom hovoriť. Je jedno, či je to rodina, kamaráti alebo cudzí ľudia. Ja tvrdím, že tieto veci by v 21. storočí vôbec nemali byť. Domáce násilie, mlátenie žien a detí. V päťdesiatych rokoch sa toto vôbec neriešilo, ale my nie sme v päťdesiatych rokoch. Dnes by sa tie veci mali niekam posunúť a dúfam, že tá kniha ich niekam posunie.
Napísali mi desiatky žien, ktoré mi ďakovali, že som takú knihu napísal. Že to poznajú, napríklad sa s takým chlapom rozviedli, samozrejme sa to ale s nimi ťahá ďalej. Vymaniť sa z takého prostredia nie je pre ženu vôbec jednoduché, najmä v spoločnosti, ako je Česká republika. Tu ten zákon je v tomto úplne hluchý. Stále sa to neberie dostatočne vážne.
Aj keby mi napísalo len päť ľudí, že im to nejako pomohlo, tak budem rád. A napríklad viem, že niektorí ľudia sa na mňa naštvali, ale prečítali si to. To je pre mňa tiež dôležité, že boli zvedaví, vzhľadom na humbuk okolo knihy, čo sa tam deje, a nakoniec povedali, že je to super, že sa to musí zmeniť. To je ono. Chcem niečo zmeniť.
Určite, to je vždy, ale vyvediem každého z omylu. Veľa ľudí si myslí, že je to kniha o rómskej rodine. To sú úplne na omyle. Boli sme pomerne asimilovaná rodina a druhá vec je, že domáce násilie i horšie veci sa dejú aj v nerómskych rodinách, v ktorých sú oteckovia právnici, policajti, lekári. Spôsob, akým to vykonávajú, je veľmi hardcore. Napríklad policajt to urobí tak, aby nebol potrestaný, doktor tak, aby to nebolo vidieť. Vôbec to nie je dominanta rómskych rodín, naopak je to plošný problém, povedal by som, celej východnej Európy.
Keď sme sa asi pred dvanástimi rokmi zoznámili, mám pocit, že niekto z rodiny jedného z vás mal problém s tým druhým. Neviem ale, či to bolo z Radkovej alebo tvojej strany, Verča…
Veľmi často sa hovorí o xenofóbii bielych, veľmi sa ale nehovorí o xenofóbii Rómov. Strašne veľa Rómov je xenofóbnych.
Čo si myslíš, že sa stane v našej spoločnosti vzhľadom na situáciu v Afganistane? Už teraz sa hovorí o budúcej migračnej vlne. Ako si myslíš, že sa k tomu postaví česká spoločnosť, ktorá má často problém prijať Róma, nieto ešte Afganca?
Deje sa to v dvoch rovinách. Jedna je všeobecná, v ktorej je xenofóbia hrozná, to je vidieť aj na sociálnych sieťach. Potom je osobná rovina, v ktorej si myslím, že tomu Čech dokáže dať šancu. Tých úplných extrémov je tu málo. Vždy ide o osobnú skúsenosť. Myslím si, že náš obrovský problém je, že o Afganistane vôbec nič nevieme. Nevieme, ako ľudia uvažujú, a vlastne vôbec nevieme, čo sa tam deje.
Toto sme si dosť overili v Alžírsku, kde sme boli dvakrát, pomerne dlho. Zrazu máš osobnú skúsenosť a začneš tomu rozumieť oveľa viac. S českou spoločnosťou to na všeobecnej úrovni samozrejme pohne, budú tu facebookoví experti, pre mňa je to ale ilúzia. Sú to pre mňa ľudia, ktoré sedia doma, nemajú čo na práci a jediné, čo vedia, je písať tieto hejty. Na normálnej úrovni sa ale podľa ma nestane vôbec nič. Utečencov je tu veľa, moslimov, a myslím si, že väčšina sa normálne začlenila a normálne fungujú.
Prednášku pre dospelé publikum. Chystáme verejné besedy. Už skúšam s novou kapelou veci z mojej sólové dosky Věci jinak a už čoskoro ich predstavíme fanúšikom aj naživo. A na to sa veľmi teším.