Rýchla spoveď – violončelistka Terezie Kovalová: Štát bude chcieť dane za kompenzácie, ktoré nám dal
Je krásna a je svojská. Terezie Kovalová patrí medzi najlepšie české violončelistky, občas si odskočí k modelingu, ale hlavne hrá a učí hrať. V rozhovore pre LP-Life.sk nám porozprávala o nepríjemnom koronavírusovom období, keď si siahla na psychické dno, ale tiež o projektoch, v ktorých ju konečne budeme môcť už čoskoro vidieť.
Ako ťa ako umelkyňu postihol Covid?
Zo začiatku som si myslela, že ma to veľmi nepostihlo, a asi to tak najprv aj bolo. Mám dlhoročné skúsenosti, že som bola často chorá, takže pre mňa nebol problém byť doma a nič nerobiť. Naopak, brala som to ako nútenú dovolenku, ktorú som do istej miery potrebovala. Je ale dosť zásadný rozdiel, keď je to z donútenia, že naozaj nesmiem, a keď sa pre to rozhodnem sama. Keď som bola pred pár rokmi na prvej mesačnej dovolenke, ležala som tam a vravela si, aké by to bolo mať dovolenku tri mesiace alebo napríklad rok. Potom sa to reálne stane a je z toho človeku na zvracanie.
Na jar to ešte ako-tak šlo, problém bol skôr v tom, že manžel bol zatvorený v Štátoch a nemohol sa dostať domov. Ku koncu už som to potrebovala s niekým zdieľať a nemala som veľmi s kým, pretože s ním sa dalo komunikovať v podstate len od polnoci do tretej do rána, keď bol na telefóne, a to toho veľa nevyriešim. V lete sa ešte niečo dialo, takže som sa držala zubami-nechtami každého hrania. Zásadný problém ale prišiel v jeseni a hlavne na prelome decembra a januára. Naivne som si myslela, že keď sa skončí rok, bude to ako na papieri, skončí sa mesiac a začne sa nový rok, a všetko bude inak. To bol asi môj najzásadnejší prepad, v januári som na tom bola dosť zle.
Pretože sa nehralo?
Ani nie, skôr z toho vedomia, že nielenže nie sme na konci potravinového reťazca, ale nie sme v ňom vôbec. My nikoho reálne nezaujímame, z tej garnitúry, ktorá by za nás mala nejakým spôsobom kopať. Náš pán minister kultúry hovoril vždy, keď sa zjavil v televízii, o všetkom inom, len nie o kultúre. Dosť som sa pobavila, keď iniciatíve umelcov Kultura žije, ktorá už prebieha nejaký čas, sa konečne podarilo stretnúť s pánom ministrom asi pred dvomi mesiacmi. Písali, že do toho pán minister rázne vstúpil, tak som si vravela, že to je teda skoro, po roku. To pre mňa asi bolo najhoršie, to vedomie, že sme pre mnoho ľudí nepodstatní. Paradoxne, aj človek, ktorý na nás najviac nadáva, akí sme darmožráči a neviem čo všetko, tak si aj tak každý deň ráno zapne televíziu alebo pustí rádio.
Veľa hercov a spevákov šlo robiť niečo iné, pretože im skrátka došli peniaze. Mala si to rovnako? Dala vám oblasť kultúry nejaké kompenzácie, z ktorých by sa dalo reálne vyžiť?
Kompenzácie prebiehali a stále ešte prebiehajú, ak sa nemýlim. Problém bude vo chvíli, keď od nás bude štát chcieť dane za tie kompenzácie.
Naozaj?
Oni to chcú zdaniť.
Takže budete spätne platiť?
Za kompenzácie, ktoré nám dá štát, aby sme prežili, tak z toho budeme ešte platiť dane.
Asi si myslia, že teraz už niečo zarábate…?
Ťažko povedať. Moja pozícia bola v tomto jednoduchšia než pre mnohých ostatných, pretože nemám deti a hoci platím hypotéku, mám manžela, ktorý mi pomáha celkovo i finančne. A hlavne som celoživotne pragmatický človek, takže mám našetrené. Hoci som výpadok pocítila, nie som ten typ človeka, ktorý by mal problém žiť z mála, takže z tohto hľadiska ma to až tak veľmi netrápilo. Skôr to, že nemám niečo, čím môžem zamestnať svoj mozog.
V januári som bola dosť na dne, pohádali sme sa s manželom, povedal mi, že už nemá na to sa len dívať, ako stále sedím doma. Tak som rozhodila siete, pribrala nových študentov a začala som pracovať vo firme mojich kamarátov Pet Farm Family, robia luxusné krmivo pre psy a mačky. Ponúkali mi to už v lete, keby som sa potrebovala odreagovať. Bola som tam také dievča pre všetko, robila som rozvážky, manuálne práce, všetko. Bolo to nielen o tom, že idem niečo robiť a generuje mi to nejaké malé financie, pretože to bolo hodnotené ako brigáda, ale najväčšie potešenie to pre mňa bolo z toho dôvodu, že vo chvíli, keď stretnem niekoho, kto mi vmetie do tváre, prečo som nešla makať ako ostatní umelci, tak môžem povedať, že som šla. A makala som fakt rukami.
To sa ti deje, že by ti to niekto hovoril?
Skôr som na to pripravená. Registrujem to na sociálnych sieťach, že mnoho ľudí tento názor zastáva. Ako vravím, pre mňa je to o to viac fascinujúce. Nepoznám človeka, ktorý by si aspoň to rádio alebo televíziu nepustil. Stále to je určitý druh umenia, spadá to do kreatívnej činnosti a ľudia, ktorí na nás nadávajú, by si mali uvedomiť, že všetko, čo oni konzumujú, my vytvárame. To, že nie sú zvyknutí za to platiť, je už ďalšia vec.
Dočítala som sa, že máš poistený hudobný nástroj, ale až v Londýne. Koľko to stojí? Odpustili niečo vzhľadom na pandémiu?
Nie, cena sa skôr ešte trochu zdvihla kvôli brexitu. Z hlavy to neviem presne, ale viem, že ten poplatok je vždy na nejaké obdobie, nie som si istá na ako dlho, či ročne alebo na pol roka. Ale už sa mi to i vyplatilo, stalo sa mi, že mi na nástroji praskla hlava od krku. To sa stáva, nie je to úplne nenormálne, pretože v tom nástroji pracuje obrovský tlak. Naozaj to zaplatili, a jedenkrát toľko, koľko sa za to reálne u nás platí. Takže sa to naozaj vyplatí.
Prečo nemáš poistené ruky? Zvlášť, keď si teraz manuálne pracovala.
Zdalo sa mi vtipné, že po tom, ako som to niekde priznala, sa mi ozvala nejaká poisťovňa. Neviem, zatiaľ som k tomu nedošla.
Nemala si niekedy napríklad zlomený prst?
Nie. Mám ale veľké zdravotné poistenie, práve preto, že mám veľa zdravotných problémov už od detstva. Som chronická pacientka. Mám veľmi dobré zdravotné poistenie celkovo na pohybový aparát.
Divadelná sezóna sa teraz končí, máme sa s tebou ale na čo tešiť…
Prizvali ma do projektu Magická fontána, čo je projekt spoločnosti Pyroterra. Ide o multimediálny príbeh, ktorý rozpráva život pána Křižíka, čo bol náš svetoznámy vynálezca. Postavila by som ho asi na úroveň Nikola Teslu.
Skutočne?
Bol naozaj veľký vynálezca aj veľký filantrop a hlavne mal zápal pre vec. Myslím si, že ak by sa mu nestali niektoré jeho životné tragédie, naozaj sa globálne dostane na úroveň Teslu. Bude sa to týkať jeho fontány, čo bol jeden z jeho výtvorov, v tom čase absolútny unikát. Leží na pražskom Výstavisku a okolo neho sa bude odohrávať príbeh jeho života, ktorý bude samozrejme nejakým spôsobom trochu nadnesený, budú tam pridané rôzne magické, nadzemské prvky. To bude môj prípad, budem personifikácia elementu ohňa, ktorý sa mu bude snažiť zabrániť vo vynáleze elektriny a využívaní elektriny, čím sa preslávil.
Budeš tam ale hlavne hrať.
Budem hrať na violončelo, ale prostredníctvom hry na nástroj budem fungovať ako personifikácia niečoho zásadného, čo mu v živote prekážalo a s čím bojoval. Hoci budem hrať na violončelo, budem tam mať vlastne rolu. Hovoriť sa tam teda nebude, ale bude to typ vizuálneho hrania. Je to ďalšia výzva. Diváci sa na toto predstavenie môžu tešiť na začiatku júla.
Tieto alternatívne veci máš rada. Je pre teba lepšie, že to nie je v obrovských aulách?
Mne je to úprimne úplne jedno, či je to v aule alebo vonku. Šla som do toho preto, že ma fascinujú zaujímaví ľudia, ktorým Křižík nepochybne bol. Je to pre mňa do istej miery prepojenie s mojím dospievaním, pretože v Ostrave sa často konali akcie typu Cyberfire, čo by som mohla brať ako takú prvú lastovičku moderného cirkusu. V tom čase to boli vrhači ohňa, akrobati, a mne sa to veľmi páčilo. Je nesmierne pekné, že sa asi po 18 rokoch dostávam do projektu, ktorý je na tomto postavený.
Môžeme ťa vidieť aj niekde inde?
Určite ma uvidíte v rámci predstavenia Vrány, ktoré sme urobili s dievčenským tanečným spolkom Holektiv. Budeme hrať na festivale Letní Letná a na tanečnom festivale Move. Dúfam, že sa podarí dostať Zvíře jménem podzim na rôzne akcie. Teraz vyrážame s kapelou Himalayan Dalai Lama, s ktorou sme vydali dosku Isolated Bonds. Deje sa to, ale zatiaľ je to ešte pod pokrievkou.
Máš už teraz lepší pocit než v januári? Si šťastnejšia?
Začala som chodiť na terapiu, takže som rozhodne šťastnejšia.
K psychológovi?
Áno.
K tomu ťa doviedla tá covidová situácia?
Terapiu navštevujem s prestávkami roky. Myslím si, že keby globálne všetci chodili k terapeutovi a učili sa, ako komunikovať nielen s ostatnými, ale aj so sebou, ľudstvo by bolo niekde úplne inde. Teda vo chvíli, keď cítim, že som nejaká zaseknutá a potrebujem sa pohnúť, vyhľadávam možnosti, ako to prekonať. To je skvelá vec.
Terapeut ti ale nemôže povedať, čo máš robiť. Ako ti to teda pomôže?
Je tam od toho nielen preto, aby ti pomohol celkovo, ale mal by ti pomôcť s manifestáciou nejakej tvojej potreby. Keď som bola na terapii naposledy, tak som tam šla cielene len na asi dve alebo tri sedenia s tým, že som potrebovala, aby mi povedala, že nie som blázon, že to, čo sa deje v mojom vzťahu, je naozaj zlé. Tým, čo som jej rozprávala, sa mi len potvrdilo, že môj pocit je správny, a vďaka tomu som sa bola schopná z toho vzťahu vymaniť.
Ten človek je tam taký spojenec, nie je to niekto, kto ti má presne povedať, čo máš robiť, takto to naozaj nefunguje. Má ti ale pomôcť, aby si zo seba dostala to najlepšie. Človek tam hľadá nejakú svoju súčasnú pravdu, to, čo teraz má, a potrebuje to nejako potvrdiť. Tým, že komunikuješ s niekým, kto ťa nepozná, a teda môže byť objektívny, ako to len ide, tak ti môže dať úplne iný náhľad, ktorý ti ani rodičia, priatelia ani partner dať nemôžu. Môže ti otvoriť úplne iné dvere a nemusí to byť tým spôsobom, že ti povie, urob to a to. Povie ti napríklad, aby si sa na tú situáciu skúsila pozrieť z iného uhla pohľadu.
Dôležité je, že ti to pomáha.
Jasné, od toho tam chodím. Hlavne ma fascinuje, ako sa za to ľudia stále hanbia. Dokážeš si predstaviť, ako by vyzeralo ľudstvo po druhej svetovej vojne, keby všetci chodili na terapiu?
V Amerike je to celkom bežné.
Tam je to ešte o niečom inom, bohužiaľ je to dosť o liekoch. Konzumácia psychofarmák je tam na neskutočnej úrovni. Je strašne dôležité toto rozlišovať. Ale zároveň sa mi páči, že k tomu pristupujú tak, že je normálne chodiť za niekým a porozprávať sa. Samozrejme, nie za predpokladu, že prídem, niečo zo seba vysypem, dostanem oxytocín a idem domov.
Robíš ešte modeling?
Robím, ale už som na to príliš stará a tiež príliš veľká.
Chodia ti stále ponuky? Baví ťa to ešte?
Baví ma to veľmi, ale ponuky už často nechodia. Som v takej zvláštnej pozícii. Keď sa niečo fotí do časopisu, tak väčšinou potrebujú neznáme tváre, ktoré im to predajú. Notabene, stále sa ešte nezmenil naratív toho, že keď sa predáva oblečenie, tak by sa malo predávať na ľuďoch, ktorí by to mohli reálne reprezentovať. Moja mama je napríklad typ človeka, ktorý sa nehanbí utratiť v butiku dobré peniaze, nechce si kupovať oblečenie, ktoré je prezentované na pätnásťročných dievčatách. O to viac ma prekvapuje, že sa k tomu takto nepristupuje oveľa viac. V časopisoch naozaj nevidíme zástupkyne vekových kategórií, pre ktoré sa to oblečenie reálne predáva. Nie je to o vzhľade, fat shaming funguje rovnako na tučných i štíhlych ľudí, skôr ide o to, že dospelá žena má úplne iný náboj než pätnásťročná dievčina, ktorá o živote ešte veľa nevie. Samozrejme, nájdu sa aj dievčatá v tomto veku, ktoré to majú v očiach, ale nebýva to zase až také časté.
Takže som sa viac-menej vrátila k tomu, čo som robila predtým, než som sa upísala agentúre. Vyhľadávam si rôzne fotografie, reagujem na rôzne ponuky zo sociálnych sietí a robím si to tak, ako ma to baví. Objavujem takto aj umelcov a ďalších ľudí, ktorí sú vizionári. Nie je to len o tom, že nafotím fashion editoriál, ale idem a naozaj vymýšľam niečo, z čoho potom môžem mať naozajstnú radosť.
Čo plánujete s manželom na leto? Chystáte sa na dovolenku?
My sme sa vrátili z dovolenky pred pár týždňami, boli sme v Emirátoch. Manžel dlho žil na Floride, teraz sa tam nemôže ani dostať, má tam prácu a už rok tam nemôže ísť. Naše pohybové aparáty spoločne vyhlásili, že potrebujú dovolenku, tak sme šli k moru. Bolo to super, akurát návrat bol o to horší. Inak cez leto plány žiadne nemáme. Náš plán je, aby sa konečne dalo zase dostať do Spojených štátov, pretože to je pre neho naozaj dôležité. Teraz to smeruje k tomu, aby tam mohol odletieť.
