Rýchla spoveď – zakladateľ a riaditeľ festivalu Struny podzimu Marek Vrabec: Začínali sme, keď bol prezidentom Václav Havel
Zakladateľ a riaditeľ festivalu Struny podzimu Marek Vrabec je nefalšovaný hudobný fanúšik a skvelý experimentátor. Už dvadsaťpäť rokov umožňuje českému publiku vypočuť si nielen špičky českej hudobnej scény, ale najmä svetové hviezdy a majstrov ich odboru. Čerešničkou na torte je prekvapivé a objavné prepájanie hudobníkov, z ktorého vzniká nečakaný harmonický súlad, ktorý viedol až k zisku významného ocenenia, akým je cena Grammy. Spomínaný festival založil v roku 1996 spoločne s Martinom Pechancom a aktuálny ročník sa koná od 19. 10. do 3. 12. 2021 v niekoľkých koncertných sálach po celej Prahe. A ako vraví Marek Vrabec: „Ani ten najlepší záznam alebo stream nenahradí kúzlo, ktoré vzniká medzi umelcami na živom koncerte. A práve pre tieto zážitky vznikli Struny podzimu a budú také aj tento rok.“ Festival sa začína práve dnes.
Tento rok oslavuje hudobný festival Struny podzimu 25 rokov. Kam sa od svojich začiatkov posunul?
Vlastne sme pôvodne začínali na Hrade, keď bol prezidentom Václav Havel a bola to vtedy dosť iná doba ako dnes. Potom sme z Hradu odišli a po dvadsiatich piatich rokoch, ktoré dnes oslavujeme, sa dá povedať, že už sme akási inštitúcia. Na jednu stranu je to úžasné, na druhú stranu trochu smutné, že už sme „skameneli“. Ale myslím si, že sme „neskameneli“ úplne, pretože stále robíme relevantný festival, ktorý reaguje na podstatné veci v hudobnom svete, a že to je stále vzrušujúca vec.
Aké udalosti v histórii festivalu považujete za hlavné a prečo?
Jedna vec je to, čo sa dialo na javisku, také tie umelecké vrcholy, ktorých bolo niekoľko už aj na Hrade, napríklad koncert Michaela Nymana alebo Magdalény Koženej, neskôr Bobbyho McFerrina, Gregoryho Portera a ďalších. Ale ďalšia vec je, čo je dôležité v našom vývoji vnútri. A k tomu musím povedať, že boli veľmi dôležité krízy, ktoré sme tiež prekonali. Či už to bol okamih, keď nás pán prezident Klaus označil za partizánsku akciu a museli sme z Hradu po siedmich rokoch odísť, alebo personálna kríza, ktorá nás v tíme postretla v roku 2016. Koniec-koncov nás zasiahla aj kríza covidová, ktorá nás rovnako ako tie predchádzajúce posunula ďalej, pretože sme sa na jej základe rozhodli robiť festival vonku a ukazuje sa, že to je úžasný nápad.
Prague Sounds alebo 1. ročník nového plnohodnotného open air festivalu už máme za sebou. Ako by ste ho zhodnotili?
Že sme mali obrovské šťastie. Tiež som si uvedomil, že ma ešte nikdy nedojalo to, že som sa pozrel na predpoveď počasia. A to sa mi stalo v deň prvého koncertu Prague Sounds, keď som zistil, že nás čaká teplý a slnečný týždeň bez dažďa. A naozaj to tak aj bolo. To bol prvý predpoklad pre úspech. No a druhý bol ten, že nám prišli úžasní umelci pogratulovať k 25. výročiu na plávajúcu scénu na hladine Vltavy, kde sa festival Prague Sounds odohrával. Či už to bol Jiří Suchý, alebo fenomenálny violončelista Yo-Yo Ma, alebo Brad Mehldau či fenomenálna Lizz Wright.
Prvý ročník alebo dvadsiaty piaty? Aké sú nástrahy každého z nich? Čo je ľahšie na organizáciu?
Ako som zistil, alebo stále zisťujem, organizovať prvý ročník, keď už máte tých dvadsaťpäť za sebou, je pomerne ľahké. Pretože človek má už skúsenosti. Takže robiť prvý ročník po dvadsiatich piatich rokoch je už paráda.
Na aké koncerty by ste nás rozhodne poslali a v čom sú výnimočné?
Na festivale Struny podzimu predstavuje každý koncert úplne iný typ hudby a každý je zážitkom svojho druhu, takže vás pozývam na všetky. Ak mám vymenovať jeden za všetky, tak Madeleine Peyroux, americká pesničkárka, ešte tu nikdy nebola a vystúpi v Lucerne 28. októbra. Mimochodom, práve to je jeden z hlavných rysov Strún podzimu. Snažíme sa totiž prinášať do Prahy umelcov, ktorí tu zatiaľ ešte nikdy nevystúpili. A toto je jedna z nich.
Aké najväčšie talenty festival objavil a teraz sú z nich stars?
Tých mien, ktoré festival objavil, či už najmä medzinárodných, alebo tých, ktoré predstavil českému publiku prvýkrát, tých je naozaj mnoho. Mám tu zoznam, nebudem to všetko menovať, ale za všetkých – prvýkrát sme priviezli Brada Mehldaua, Roberta Glaspera a tiež Gregoryho Portera. A tak ďalej a tak ďalej. Proste každý náš koncert má ambíciu byť objavný, a preto privážame významných zahraničných umelcov, ktorí tu nikdy neboli, ale objavujeme aj tých mladých českých.
Máte talent spájať umelcov a z vašich nápadov vznikli zaujímavé česko-zahraničné zoskupenia a duá. Ktoré máte vy osobne najradšej a ktoré stoja za zmienku?
My sme sa týmto smerom vydali alebo osmelili v čase, keď tu bol Bobby McFerrin a vyslovil prianie, že by si zaimprovizoval s nejakým českým umelcom, takže sme k nemu vtedy vybrali Dana Bártu, Ivu Bittovú a Tara Fuki a myslím tiež Clarinet Factory, a bolo to fantastické. Myslím si, že najmä Danova improvizácia bola naozaj pamätná a zmenila život nielen všetkým, ktorí boli vtedy v sále, keď to poviem nadnesene, ale aj Danovi Bártovi ako takému. Strihol si vtedy bez prípravy s Bobbym McFerrinom neuveriteľnú improvizáciu. My sme sa potom osmelili a začali sme z toho robiť vlastne princíp, dávať vedľa talentovaného českého umelca, ktorému sme verili, zahraničnú hviezdu a naplno sa nám to vyplatilo. V prípade Gregoryho Portera, ku ktorému sme postavili za hammondy Ondřeja Pivca, českého „hammondkára“, to „zaklaplo“ a zahrali si spolu. Mohlo by sa to pri tom skončiť, ale neskončilo. Krátko nato pozvali Ondřeja Pivca na natáčanie dosky Blue Note Records a nasledujúci rok táto spoločná doska získala cenu Grammy, čo je krásna ukážka toho, kam až môže viesť taký prvotný nápad.
Ste organizátorom Silvestrovského koncertu v Rudolfine a spolupracujete s Českou filharmóniou aj v rámci tradičného Novoročného koncertu. Prečo táto iniciatíva?
Mali sme pocit, že na prelome roka, najmä na Silvestra, nie je v Prahe príliš veľa kultivovaných kultúrnych akcií, takže sme sa rozhodli jednu usporiadať. Urobiť takú silvestrovskú „milongu“ v Rudolfine. Tento rok vystúpi skvelý svetový hráč na lesný roh Radek Baborák a zahrá argentínske tango od legendy tohto žánru Ástora Piazzollu a ďalšiu americkú hudbu. V tomto juhoamerickom duchu bude vlastne celý silvestrovský večer. Novoročný koncert Českej filharmónie je skvelý vstup do nového roka po červenom koberci s naším orchestrom a so všetkým tým spoločenským leskom, ktorý takáto akcia má mať. A my sme veľmi hrdým spoluorganizátorom takejto udalosti.
Vy osobne ste bubeník. Bubnujete ešte niekedy?
Nebubnujem, naposledy som bubnoval asi pred piatimi rokmi na svadbe kamaráta, ktorému sme spoločne hrali. Len som sa utvrdil v tom, že na to profesionálne hranie už to nie je, a s amatérmi ma to nebaví. Je to taký ten syndróm bývalého profesionálneho hudobníka – športovca, ktorý má presne tento problém.
