Rôzne národy, krajiny, kultúry, náboženstvá – to všetko znamená odlišné zvyky, tradície a rituály, často úplne špecifické a pre iných nepochopiteľné. Líšia sa svadby, vítanie do života, pohreby i metódy, ako uložiť telo na večný odpočinok. Ak naň teda veríme. Úplne výnimočnou metódou pochovávania sú rakvy zavesené na skalách, typické pre juhozápadnú Čínu a pripisované ľuďom z dnes už vymretého kmeňa Bo.
Cestovať sa dá za rôznym účelom – za zábavou, za športom, k moru, do hôr alebo napríklad za koníčkom. Tým môže byť napríklad aj sledovanie zvykov pri pochovávaní v rôznych krajinách. Aj tu platí, že iný kraj, iný mrav. Niekomu by mohol tento záujem pripadať morbídny, ale rozhodne to tak nie je. K pochovávaniu sa viažu tradície, je spojené s mnohými zvyklosťami a rituálmi a dovolí vám bližšie preniknúť do tajov danej kultúry. Ak vás cesta a vášeň zavedú do Číny, nenechajte si ujsť závesné rakvy, ktoré visia vysoko na skalných previsoch. Niekedy tak vysoko, že ich zo zeme sotva vidíte. A to bol možno práve ich účel – umiestniť človeka bližšie k nebesiam, bližšie k onomu svetu.
Závesné rakvy sa nachádzajú v celej strednej Číne, väčšinou v odľahlých údoliach na juh od mohutnej rieky Jang-c‘-Ťiang, ktorá tečie z himalájskeho podhoria na východné pobrežie Číny. Niekedy sú umiestnené tak, že ich ani nie je vidno – sú zoradené v štrbinách v útese, vyvážené na drevených koloch ako na konzolách, umiestnené v obdĺžnikových priestoroch vytesaných v skalnej stene alebo naskladané vysoko v jaskyniach.
Tvoria najrozmanitejšie formácie vo výške od 30 až do 90 metrov a sú vyrobené z hrubo vytesaných drevených dosiek, z ktorých tu a tam vyčnieva kosť alebo lebka, a okolie je doslova posiate zvyškami odevov, črepinami z keramiky vrátane bronzových nádob na víno alebo jedlo. Našli sa aj zbrane ako bronzový oštep a ge (staročínska zbraň s dlhou násadou a vodorovnou čepeľou), bambusové luky, šípy a puzdrá na šípy, a samozrejme úlomky kostí.
Wong How Man, hongkonský prieskumník, si túto otázku kladie už vyše 30 rokov. Vtedy sa objavila jeho posadnutosť týmito rakvami na cintorínoch po celej Číne a odvtedy sa snaží zistiť viac o tomto neobvyklom pohrebnom zvyku. Hľadá, cestuje, publikuje, číta, študuje. Od roku 1991, keď publikoval prvú štúdiu, neobjavil jednoznačné vysvetlenie. Naopak, objavilo sa ešte viac otázok.
„Najprv som sa len pýtal, ako sa tam tie rakvy do čerta dostali, ale potom som nemohol prestať premýšľať o tom, prečo,“ vraví. „A existuje toľko teórií! Najstaršie sú údajne vo východnej provincii Fuijan, o ktorej existuje zmienka už spred 3 000 rokov.“
Staroveké pramene hovoria o tom, že čím vyššie boli rakvy umiestnené, tým viac sa pozostalí snažili ukázať zbožnosť zosnulého. Iné teórie naopak hovoria o tom, že výška bránila zvieratám v pytliačení tiel a udržiavala pôdu voľnú pre farmárov.
V roku 2015 uviedol denník People's Daily, že v centrálnej provincii Ču-pej bolo objavených spolu 131 závesných rakiev, ktoré boli umiestnené v umelých jaskyniach v útese širokom 50 metrov a vysokom 100 metrov.
„Odborníci nezistili, ako sa starovekým obyvateľom podarilo prepraviť rakvy, telo a pohrebné predmety, všetky vážiace stovky kilogramov, do útesových jaskýň,“
V roku 2000 Wong založil neziskovú Čínsku spoločnosť pre prieskum a výskum (CERS) a v tom istom roku sa mu podarilo objaviť jeden z ďalších výškových cintorínov, tentoraz v severnom Jün-nane, neďaleko miesta, kde závesné rakvy objavil prvýkrát. Vtedy mohol poriadne preskúmať a zdokumentovať obsah.
Ale aj tento priamy objav nakoniec vyvolal len ďalšie otázky. Napríklad, prečo mnohé rakvy obsahovali ostatky viacerých tiel? Alebo prečo boli rakvy vyhĺbené z masívneho dreva a následne naplnené pieskom, aby boli nezmyselne ťažké? Bolo predsa jasné, že neskôr spadnú…
Wong How Man nakoniec dospel k záveru, že rituál patril ku kmeňu ľudí Bo, čo bol vzdorovitý menšinový kmeň, ktorý obýval hranicu medzi dnešným južným Sečuánom a severozápadnými provinciami Jün-nan.
Hoci nikto dodnes neodhalil skutočný zmysel tohto pochovávania, odborníci si myslia, že ľudia z Bo verili, že zavesenie rakvy na útes uľahčilo zosnulému dosiahnuť nebo. V staroveku ľudia verili v prírodu a mysleli si, že v nej žijú dobré duše. Verili v skaly, hory a vodu. Túto teóriu zastáva i Guo Jing z Jünnanského zemského múzea.
„Ľudia verili, že útesy alebo prírodné útvary s vysokou nadmorskou výškou sú bližšie nebu. Domnievam sa, že ľudia Bo boli stúpenci tejto teórie.“
Kmeň síce ako taký zmizol, ale zrejme sa asimiloval do iných miestnych menšinových skupín a v tejto podobe možno stále prežíva, a s ním aj jeho rituály.
Výsledky Wongovho výskumu boli základom dokumentu Discovery Channel z roku 2003, v ktorom sa pokúšali rekonštruovať spôsob, akým boli rakvy transportované po útese. Zatiaľ čo niektorí veria, že boli zosadené zhora, iní si myslia, že boli vyzdvihnuté po lešení.
„Buď mohli byť použité pozemné rampy, ale odborníci toto riešenie zavrhujú vzhľadom na neskutočnú námahu, takže realizácia by bola v nedostatočne osídlenej oblasti zložitá. Druhým variantom je drevené lešenie podopreté na koloch v skale, ale dosiaľ sa nepodarilo nájsť ani jedinú kôlňu. Tretia možnosť je spustenie rakiev na lanách zhora, ktorá sa nám zdá zatiaľ najprijateľnejšia.“
Dnes nás teda nefascinuje len ohromné úsilie, ktoré bolo vydávané na každý pohreb. Je to aj skutočnosť, že zvyk závesných rakiev je v rozpore s podzemným pohrebom a kremáciou, ktorú väčšina modernej spoločnosti vrátane Číny normálne praktikuje.
V každom prípade sú niektoré zo závesných cintorínov dnes aj turistickými atrakciami, kde nie je vždy dodržaná úcta k mŕtvym. Mnohé pohrebiská boli vyplienené a zničené. Turisti tu zanechávajú bankovky, nehanbia sa ani strčiť do niektorej z lebiek cigaretu ako nevydarený vtip. Inde sa zase objavili falošné závesné rakvy postavené miestnymi turistickými spoločnosťami, ktoré sa snažia prilákať viac návštevníkov.
Jedno z najznámejších sečuánskych pohrebísk bolo vyplienené aj napriek tomu, že rakvy sa nachádzali 90 metrov nad zemou a miesto bolo chránené ako národná kultúrna pamiatka.
„Korisť zločincov údajne obsahovala staroveké meče a ďalšie cennosti. Ak sa vrátime o 20, 30 rokov späť, áno, Čína mala iné priority a obmedzené financovanie. Zato dnešná Čína má taký vplyv, že by si ochranu svojich tradícií mala hájiť. Ide o integritu kultúry a kultúrnej identity,“
„Archeológia v Číne je dobre financovaný a prestížny odbor, ale zdá sa, že na štúdium zavesených rakiev sa zabúda.“
Anke Hein, archeologička z Oxfordskej univerzity, ktorá študovala pohrebné zvyky v západnej Číne, tvrdí, že tento druh pochovávania bol praktikovaný v rôznych časových obdobiach, geografických oblastiach a dokonca spadá aj do rôznych disciplín – do archeológie i antropológie.
„Ale potrebovali by ste spoluprácu rôznych provincií a miestnych vlád, čo je zložité a vyžaduje si to veľa energie.“
Pohreby pod šírym nebom sa však vykonávajú aj v čínskom pohraničí; Tibeťania a Mongoli praktikujú pohreby na oblohe, pri ktorých sa telá rozsekajú a ponúkajú supom alebo iným zvieratám. Útesové pohreby sú dodnes praktikované na Filipínach v Sagade a boli zaznamenané aj v severnom Thajsku či Tichomorí.