Tridsaťštyriročná speváčka začala vystupovať už v ôsmich rokoch so svojím otcom a jeho orchestrom Jazz Friends. V roku 2000 dostala ponuku do dievčenskej skupiny Black Milk, ktorá odštartovala jej cestu na vrchol. Viac ako 20 rokov sa tak rodáčka z Brna pohybuje v hudobnej brandži a za ten čas stihla vydať 15 sólových albumov. Pieseň z roka 2019 Ve Frontě na sny, ktorú naspievala so slovenským raperom Kalim, má na YouTube 14 miliónov zhliadnutí. V rozhovore pre LP-Life.sk sa Tereza rozhovorila o svojich najkrajších spomienkach z hudobnej scény, ťažkých chvíľach počas pandémie, keď bola uväznená v Španielsku, i ťažkom ochorení svojej mamičky.
Keďže každá doska vzniká v inej časovej životnej etape, tak sa to veľmi ťažko porovnáva. Máte iný pocit z hudby, na ktorej pracujete, točíte v rôznom rozpoložení, v odlišných podmienkach a často aj s novými ľuďmi. Každý album je teda spojený s inými zážitkami a situáciami. Pre mňa je určite nezabudnuteľné nahrávanie albumov Orchidej a Have some fun, keďže sa natáčali v Belgicku a štúdiová práca v zahraničí prináša vždy veľa zaujímavých a úplne iných procesov a vnemov. Veľmi rada som cestovala a točila v Bruseli, stretla som sa so zaujímavými ľuďmi a navyše som videla nové miesta. V Bruggách vtedy cez Vianoce som videla snáď tú najkrajšiu vianočnú výzdobu a dala som si prvýkrát mušle z veľkého hrnca pri kozube v reštaurácii na námestí. Bývali sme v malom súkromnom hotelíku, ktorý vyzeral ako z rozprávky, a mali sme sa vážne fajn. Za najúspešnejší album považujem Schody z nebe. Na ten mám krásne spomienky v tom zmysle, že pre tento album vznikol asi zatiaľ najznámejší song odo mňa, práve Schody z nebe. Vtedy sa nakoniec použil spev, ktorý bol vytvorený na demo nahrávku, pretože skrátka všetko fungovalo najlepšie v pôvodnom znení a žiadne prespievanie skladby vtedy nikam neviedlo.
Ja nie som autorkou žiadnych svojich českých textov, to môj muž. Tým chcem povedať, že na vašu otázku nie som schopná odpovedať, snáď môžem povedať len toľko, že je vždy príjemné, keď vám píše niekto texty na telo a vo vašej blízkosti. Môže tak priamo dochádzať k skúšaniu a vývoj je určite iný, než keď ich pre vás píše niekto na diaľku a ešte k tomu cudzí človek. Myslím, že spolupráca s blízkou osobou, ktorá vás najlepšie pozná, je skrátka oveľa lepšia a veľmi príjemná. Niektoré texty sú o skúsenostiach zo života, väčšinou ide o tie obľúbené milostné príbehy, ale v niektorých textoch sa odrážame aj my dvaja, náš vzťah, a nájdu sa tiež texty, ktoré sú venované priamo mne.
Začala som na verejnosti vystupovať už ako malé dievča a potom prišiel veľký boom so skupinou Black Milk. Bola som v puberte a vnímala všetko veľmi intenzívne, bol to krásny pocit. Vlastné turné, albumy, ceny a vystúpenia na prestížnych akciách. Po rozpade skupiny som sa musela zariadiť úplne inak, s novými ľuďmi, a začiatky neboli ľahké. Ak ale chce človek niečo docieliť, nesmie sa vzdať príliš skoro, nesmie poľaviť a musí makať. V mojej sólovej kariére prišiel obrovský zlom po dvoch albumoch, dvoch rokoch, a to s albumom Retro. Vtedy to bola jedna z najhranejších skladieb na českých rádiách od sólovej českej interpretky a hrá sa dodnes. Nadviazala som ďalšími skladbami a potom najmä nasledujúcim albumom, z ktorého sa stali ešte väčším hitom Schody z nebe. Zostať na scéne mnoho rokov je asi úplne najťažšie a mne sa to darí, stále vydávam, hrám pre ľudí a najmä robím to, čo ma robí šťastnou. Vravím si, že moje slová „hrám pre ľudí“ sú teraz trošku vzdialenejšie skutočnosti, ale verím, že sa čoskoro vrátime do normálu a budeme môcť byť ako interpreti znovu nablízku svojim fanúšikom, nielen virtuálne. Veľmi mi chýbajú koncerty s kapelou.
Prešla som si rôznymi štýlmi – retrom, dance, R’n’B i reggeatonom. Myslím, že to ale vždy bolo v tom popovom podaní. Povedala by som, že populárna hudba sa sama v priebehu rokov transformuje, vyvíja a kombinuje s viacerými štýlmi dohromady. Tým pádom som sa často prispôsobovala tomu, kam pop smeroval, ale zároveň som si vždy držala to svoje. To, ako ma mali moji poslucháči najradšej, a to bola romantika a jemnosť. Len s malou obmenou, čo je, mimochodom, veľká zábava.
Anonymitu si užívam v zahraničí, tam ma nikto nepozná, a to je príjemné. Predsa len, tu si človek musí dávať pozor. Ja som ale nikdy nemala problém s tým, vyfotiť sa s ľuďmi na ulici a prehodiť pár slov, a to, že si vás ľudia všímajú a pozerajú sa na vás, napríklad keď nakupujete, je už taká zažitá vec, že si to v podstate neuvedomujem. Nikdy sa mi nestalo, že by ma niekto vyložene obťažoval alebo prenasledoval. To potom musí byť skutočne nepríjemné.
Samozrejme, že mám. Vždy by človek mal mať nový sen, nový cieľ a nikdy vlastne nemať hotovo či splnené. Priala by som si ešte svoju vlastnú tour po republike alebo jeden obrovský koncert pre veľké množstvo ľudí, a to so všetkým, čo k tomu patrí. Jednoducho vo veľkom, keď to poviem úplne najjednoduchšie. Snáď sa mi splní aj to.
Nedávno som sa zamýšľala nad tým, ako sa mení môj vkus. Alebo skôr túžba po mainstreamovej hudbe, ktorá u mňa vlastne už pred pár rokmi začala opadávať. Hudbu, myslím tú novú, zahraničnú, ktorá sa hráva v rádiách, som už jednoducho prestala počúvať. Áno, je pár skladieb, tých davových, ktoré zaujmú aj mňa, ako je napríklad skladba od The Weeknd Blinding Lights, ale oveľa radšej si od nich pustím songy z albumu, ktoré napríklad neboli také všeobecne populárne. Zbožňujem francúzsku skupinu M83, ktorú skoro nikto nepozná, ide o elektro pop, o takú nezávislú hudbu, ktorá sa skvele počúva napríklad v aute. Rada si púšťam playlisty s chillovou hudbou, proste takú pohodičku, ale tiež sa často vraciam do minulosti, pustím si Jacksona alebo skupinu Queen. Mám to veľmi rozmanité a ide tiež o moju momentálnu náladu a rozpoloženie, v ktorom sa nachádzam. Isté je, že hudbu nadovšetko milujem a potrebujem ju aj pri varení. Prakticky neustále niečo počúvam.
Spomínaný Michael Jackson ma vždy fascinoval a neprestanem obdivovať, ako jeho hudba znie aj dnes, ako je všetko prepracované do posledného detailu a snáď nikdy nestratí svoju nadčasovosť. Vždy ma najviac ovplyvňovala černošská hudba. Už ako dieťa som počúvala Supremes. R’n’B je štýl, ktorý milujem najviac.
Kedysi to bolo tak, že som si najala stylistu, ktorý outfity tvoril na danú udalosť, do videoklipu, televízie alebo na vystúpenie. Postupom času som si začala tieto záležitosti riešiť sama. Móda ma vždy zaujímala, bavila a keď som si na to našla aj čas, rada som si hľadala oblečenie sama s tým, že som vedela, ako bude koncipovaný klip, v akom prostredí k danej hudbe a podľa toho som si našla to, čo bude aj dobre vyzerať na kamere. Mnoho posledných videoklipov mám teda „na svedomí“ ja.
V dospelosti určite nie, ale ako dieťa som sa venovala okrem stepu alebo dabingu práve i modelingu. Moja výška ale rozhodne nie je v mierach modelky, takže by to ani nešlo, ale najmä by to nebola práca pre mňa. Som speváčka a rozhodne sa toho budem držať. Výhodou je, že súčasťou môjho povolania býva aj fotenie, ktoré si užívam, ale ide len o akýsi bonus.
Spokojný vzťah a spokojné manželstvo, to je niečo, čo nemá každý, a ja si to nesmierne vážim, pretože viem, aké zložité to niektoré páry majú. Žijeme jeden pre druhého, to je najdôležitejšie. Záleží nám na tom, ako sa ten druhý cíti, a všetok čas, ktorý spolu trávime, je pre nás tým, čo nás napĺňa. Vyhovuje nám to tak, hoci sa mnoho ľudí čuduje, ako spolu môžeme vydržať. Nie je to asi úplne normálne, byť spolu každý deň takmer dvadsaťštyri hodín. Je to skrátka tak, že sme spolu šťastní, sme spolu radi, rozumieme si a chápeme sa. Je to v oboch ľuďoch, jednoducho musíte nájsť vždy riešenie a niekedy musí niekto proste ustúpiť, ak dôjde k rozporu. Na každom vzťahu sa musí pracovať, na priateľstve, na manželstve, to je rovnaké. Náš vzťah nemá žiadne škrabance, je pevný a preverený za tých 17 rokov, čo sme spolu. Vieme o sebe všetko a dokonale sa poznáme. Najdôležitejšia je za mňa určite dôvera, úprimnosť, otvorenosť a komunikácia. Vernosť a priateľstvo beriem ako samozrejmosť. Manželstvo je spojenectvo, nič iné, ale bohužiaľ sa mi zdá, že to tak po svadbe plno ľudí nevníma, a tým pádom dochádza k tomu, že sa skôr odcudzujú.
Neviem, či vôbec chcem hodnotiť rok, ktorý nepriniesol takmer nič dobré. Dostala som plno faciek od života a budem si ho pamätať ako jeden z úplne najhorších. Uviazli sme s mužom od februára do júna v Španielsku, čo pre nás síce nebolo neznesiteľné, ale zažili sme veľa nervov s tým, ako sa dostať domov a čo sa bude diať vo svete ďalej. Nelietali lietadlá, nejazdili vlaky, nikto pre nás nemohol prísť a ten pocit neistoty bol nepríjemný. Také dlhé odlúčenie od rodiny tiež nebolo práve ľahké. Keď sme sa dostali konečne po 110 dňoch domov a došlo k rozvoľneniu, vyzeralo to, že sa všetko otáča k lepšiemu. Stihla som si dvakrát zaspievať a opäť došlo k uzavretiu, ktoré trvá doteraz. V podstate už rok nevystupujem a jedna časť môjho ja vlastne neexistuje. Najhoršie v tomto roku ale jednoznačne bolo zistenie, že sa mojej mamke vrátila po 16 rokoch rakovina. Bolo to na tri mesiace pre nás všetkých veľmi zložité, prakticky sme žili na statku u rodičov a venovali sa mamke, pomáhali jej a podporovali ju. Vlastne seba navzájom. Rakovina nás sprevádza stále a neviem, koľko ešte znesieme. Veríme, že kruh sa uzavrel, mamka má po ožarovaní a časť liečby sa teda ukončila. Veríme, že až príde čas na nové výsledky, tak budú len dobré.
Radšej nič. Budem dúfať, že len krásne veci, ale zároveň som pripravená prijímať realitu a prispôsobiť sa. V roku 2020 sme sa všetci veľa naučili, možno to aj k niečomu bolo. Prajem si len jediné, a to je zdravie mojej mamy, chcem počuť, že je vyliečená, a nič iné ma prakticky nezaujíma.
Chystám nové skladby, len sa mi zdá, že vnášať ich teraz do tohto zmätku je zbytočné, a radšej si počkám, až na to príde vhodný čas. Až sa svet upokojí a vráti sa do roviny, ktorá sa bude približovať obdobiu pred pandémiou. Snáď to už nebude dlho trvať a budeme žiť znova normálne. Všetkým prajem, aby to zvládali s najväčším možným nadhľadom a pokojom. Pre každého je to dlhé, ale myslím si, že nemáme na výber.